1. Aké je to zakladať niečo, čo ešte na Slovensku nie je? Nemali ste na začiatku strach? Čakali vás nejaké prekážky?

Strachom by som to nenazvala. Určite to bola a stále je pre nás veľká výzva, no práve ten fakt, že ide o niečo nové, nám umožňuje vyšliapať si vlastnú cestu a urobiť si to podľa seba. Tým, že máme skôr startupový a reklamný profesijný background, tak sa na veci pozeráme z inej perspektívy. Má to samozrejme aj tienistú stránku. V knižnom biznise sme noví a spočiatku sme sa museli naozaj veľmi rýchlo priučiť remeslu vydávania kníh. Mali sme však od začiatku šťastie na ľudí, ktorí s nami mali strpenie a pomohli nám zorientovať sa v knižnom svete. Takým bol určite aj Milan Baláž z Polygrafického centra. No a čo sa týka samotného crowdfundingového predaja, know-how sme čerpali z vlastných skúseností a ak to bolo potrebné, po inšpiráciu sme chodili najmä do zahraničia. Digitálnym vzdelávaním samozrejme, keďže sme vznikali v dobe prvého lockdownu a cestovať sa veľmi nedalo.

2. Ja ako laik si to predstavujem tak, že stať sa spisovateľom si vyžaduje určité vzdelanie a tiež istú mieru talentu. Dnes ale knihy vydávajú rôzni ľudia, marketéri, životní coachovia a motivátori, športovci a herci vydávajú svoje životné príbehy, mamičky návody ako vychovávať deti a pod. Ako to teda v skutočnosti je? Môže si vydať knihu ktokoľvek, kto si na to nájde financie? A neznižuje to kvalitu ponuky kníh na trhu?

Myslím si, že je rozdiel vydať knihu a vydať knihu s tým, že si aj nájde svojich čitateľov, ktorí ju ocenia. Pretože skutočne, ak máte financie, knihu si viete vydať aj sami. Nebude síce obsahovo ani jazykovo zhodnotená a opravená, možno nebude ani kvalitne vytlačená a s najväčšou pravdepodobnosťou sa ani nedostane na pulty kníhkupectiev, ale vytlačiť si ju viete. Čo však potom s vytlačenou knihou?

Nemyslím si však, že autori, ktorí chcú vydať knihu musia mať aj literárne vzdelanie. Dôležité je podľa mňa mať talent vyrozprávať svoj príbeh tak, aby ľudí zaujal. Jednoducho to musia byť ľudia, ktorí majú čo povedať. A to sú podľa mňa aj tie mamičky, sú to aj koučovia, sú to aj športovci, známe alebo absolútne neznáme osobnosti. Vydavateľstvo je tu od toho, aby autorovi/ autorke pomohlo na ceste stať sa spisovateľom/spisovateľkou. Má sa postarať o to, aby bolo dielo kvalitné po jazykovej a štylistickej stránke a takisto má autorov odbremeniť od produkcie. Je to ako v každej firme. Nemusíte byť odborník na všetko, častokrát sa ani nemusíte uplatniť v odbore, ktorí ste vyštudovali (to je napríklad aj môj prípad), ale musíte poznať svoje slabé a silné stránky a obklopiť sa ľuďmi, s ktorými dokážete zabezpečiť profesionálny a kvalitný výsledok. Nech už sa venujete čomukoľvek.

3. Vaše vydavateľstvo publikuje knihy na základe vášho výberu, ktorý je, dá sa povedať, ešte odobrený budúcimi čitateľmi. Aké sú kritéria vášho výberu? Dokážete vycítiť bestseller už keď čítate rukopis?

Možno by bolo dobré začať tým, čo na Slovensku znamená vlastne knižný bestseller. Touto peknou nálepkou sa označuje knižný titul, z ktorého sa predalo minimálne 3 000 výtlačkov v priebehu jedného roka. Slovenský knižný trh je naozaj malý a predať 3 000 výtlačkov je skutočne úctyhodný výkon. Keď si u nás v EZOPO vydavateľstve čítame rukopisy, tak sa samozrejme pozeráme aj na kvalitu diela a tému, ktorej sa autor/autorka v diele venuje. Dôležité je však pre nás aj prihliadnuť na veľkosť knižného trhu, cieľovú skupinu, ktorú dané dielo oslovuje a zhodnotiť naše možnosti. Stáva sa nám aj to, že dielo je síce kvalitné, ale musíme ho odmietnuť, pretože vieme, že by sme nedokázali osloviť dostatočný počet ľudí. Knihy, ktoré sú určené širšiemu publiku majú samozrejme predispozície na to, aby sa stali bestsellerom. Sú to zväčša romány. Rovnako však vedia čitateľov obohatiť diela, ktoré sa venujú niche tématike a je takmer isté, že hranicu 3 000 výtlačkov v priebehu jedného roka nedosiahnu.

4. Poďme si ale vysvetliť základné pojmy. Ako funguje crowdfundingová platforma a aké výhody to prináša autorovi?

Som rada, že sa na to pýtate. Pojem crowdfunding rezonuje najmä v startup komunite a preto sa často dostávame do situácie, kedy potrebujeme zákazníkom vysvetliť spôsob nášho fungovania. Crowdfundingovou kampaňou označujeme u nás v EZOPO obdobie predpredaja knižného titulu. U nás v EZOPO trvá zväčša 45 dní. Počas tohto obdobia zisťujeme záujem o knižný titul a to tak, že sa snažíme budúcim čitateľom čo najviac odprezentovať dielo a jeho autora. Robíme to prostredníctvom videa, vizualizácií a textov, ktoré nájdete na www.ezopo.sk pri každom knižnom titule. Ak si dielo objedná dostatočný počet ľudí, resp. ak sa nám podarí vyzbierať dostatočnú sumu na pokrytie vstupných nákladov spojených s produkciou knižného diela, tak knihu vydáme. Ak sa nám to nepodarí, po skončení kampane vrátime peniaze všetkým podporovateľom.

Crowdfunding je vlastne spôsob ako môžeme všetci priložiť ruku k dielu, pričom osoh z toho nemajú len autori, ktorí si týmto spôsobom dokážu pokryť náklady na produkciu, ale aj samotní podporovatelia, ktorí získajú knižné dielo za zvýhodnenú predpredajovú cenu a k tomu exkluzívne odmeny. Crowdfunding je veľmi rozšírený najmä v severských štátoch alebo v Amerike, u nás si ešte stále hľadá svoje publikum. Verím však, že čoskoro naučíme ľudí, že je to jedna z možností, ktorá je transparentná a bezpečná.

5. Stalo sa vám, že niektorá kniha nebola v predpredaji úspešná, že o ňu jednoducho nebol záujem?

Áno, aj to sa nám už stalo. Aj preto autorom nesľubujeme, že knihu na 100% vydáme. Vždy urobíme všetko, čo je v našich silách, ale ak kniha neosloví dostatočne veľké publikum, tak je lepšie knihu nevydať. Autorovi pritom nevznikajú žiadne náklady, tie vznikajú len nám. Preto je aj v našom najlepšom záujme vybrať také knižné diela, pri ktorých veríme, že dokážeme cieľ naplniť.

6. Dokážete si ešte pri tomto povolaní sadnúť ku knihe a relaxovať? Nemyslieť na to ako je zalomená, akú má obálku, ilustrácie a vnímať iba príbeh?

Nie :D. Akurát nedávno sa na mne kolegyňa, Marcela Sáreniková, smiala pretože ma zjavne moja práca poznačila. Kuriér mi priniesol novú knihu a prvá vec, čo som spravila bolo, že som do detailov nafotila ako prišla kniha zabalená. Následne som zhodnotila väzbu, povrchovú úpravu obálky, typ papiera, odhadla som výrobnú cenu a náklad. Marcele som potom poslala správu na whatsapp so všetkými informáciami a až potom som si mohla sadnúť a prejsť k obsahu. Tak to mám v podstate s každou jednou knihou a je pravda, že sa na ne nedokážem pozerať bez toho, aby som si všímala detaily, ktoré nemajú s kvalitou obsahu nič spoločné. Na druhú stranu, vidieť ako k prevedeniu kníh pristupujú iné vydavateľstvá, je inšpirujúce, takže som v podstate za takýto pracovný defekt vďačná.

7. Zameriavate sa iba na slovenský trh alebo plánujete vydávať literatúru aj v iných jazykoch? Má zahraničný trh záujem o našich autorov?

Slovenský trh bol našou prirodzenou východiskovou cestou, ale určite nie jediným trhom, na ktorom chceme pôsobiť. Vydaním českého prekladu knihy Forbidden, ktorú napísal Tino Hrnčiar, sa nám otvorili dvere aj na český trh a asi mi dáte za pravdu, že by to bol hriech, keby sme tieto pootvorené dvere nevyužili. Snívame určite vo väčšom, ale vieme, že najskôr sa musíme zastabilizovať na domácom trhu. A o to, či má zahraničný trh záujem o slovenských autorov by som sa nebála. Aj my na Slovensku čítame preklady zahraničných diel a častokrát pritom ani spisovateľa alebo spisovateľku daného knižného diela nepoznáme. Ak je dielo dostatočne kvalitné, nájde si čitateľa aj v zahraničí.

8. V čom je súčasná slovenská literatúra špecifická oproti tej zahraničnej? Je nejaký žáner, v ktorom slovenskí spisovatelia vynikajú?

Rada by som odpovedala svojimi slovami, ale mám veľmi dobrú kamarátku Annu, „knihomoľku“ v tom najlepšom slova zmysle, ktorá raz zhodnotila súčasnú slovenskú literatúru tak, že sa mi vryli jej slová do pamäti. Použijem teda tie jej: „Slovenská literatúra je ako pubertiak na hranici dospelosti a detskosti. V tom spočíva aj jej unikátnosť. Dokáže očariť svojou spontánnou drsnosťou, spod ktorej občas vykúka naivita, ktorá už ale stojí vo dverách a je na odchode. Experimentuje bez strachu až do toho momentu, kým náhle nenarazí na svoje krehké sebavedomie.”

9. Ako je to v súčasnej dobe s poéziou? Stratila už úplne svoje publikum? Alebo má stále svojich obdivovateľov, len nie je tak komerčne tlačená do popredia?

Nemám pocit, že by poézia stratila svoje publikum, možno len trochu zmorfovala a presunula sa na iné médiá, aby si našla cestu aj k mladšej generácii. Napríklad na instagram alebo do barov, kde dostáva poézia často mestskú príchuť. Prispôsobila sa svojmu publiku miestom, ale aj formou, obsahom. Nechcem tým navodiť pocit, že sa púšťam do porovnávania poézie od klasikov s poéziou instagramovou, ale myslím si, že oboje majú svoje čaro a svojich čitateľov. Pre mňa osobne, je to veľmi kreatívny žáner, v poézii dokážete odvážne pracovať s formou a osloviť tak všetky vekové skupiny, od najmenších vo forme veršovaných rozprávok, cez teenagerov na instagrame alebo v rape, až po dospelých.

10. Váš projekt bol vybraný do mentoringového programu ESCALATOR 2021. Čo to pre vás znamená? Prezraďte nám viac o tomto programe.

Áno, veľmi sa z toho tešíme. ESCALATOR je jednou z iniciatív CIKE (Creative Industry Košice) a vznikla preto, aby pomohla organizáciám a podnikateľom v kreatívnom priemysle. Ide o polročný program, v ktorom pracujete s mentorom zo zahraničia, v našom prípade je to Birgitta Persson zo Švédska. Spoločne sa pozeráme na to, ako EZOPO funguje, čo sú naše silné a slabé stránky a vzdelávame sa v oblastiach, na ktorých musíme ešte popracovať. Veľmi oceňujem, že nás nevedú za ručičky, ale správne kladenými otázkami nám dávajú priestor zamyslieť sa a podporujú nás v tom, aby sme sami našli odpovede. Ono je to v podstate asi tak, že tú odpoveď máte často pred nosom, len tým, že ste zacyklený v každodennej rutine si na špičku toho vlastného nosa nevidíte. Mentori nám pomáhajú zastaviť sa a pozrieť sa na fungovanie našich projektov z odstupu. Ďalšou výhodou sú samozrejme kontakty a inšpirácia v podobe ďalších projektov nakoľko je nás v tomto ročníku deväť.

11. Keď sa koníček stane povolaním, často sa stiera hranica medzi prácou a voľným časom. Ako si udržiavate svoj work-life balance?

Mám záchrannú sieť v podobe kamarátov:). Veľmi mi pomáha, že mám okolo seba takú tú stálu skupinku ľudí, taký náš malý klan. Vždy, keď potrebujeme vypnúť, vybehneme na longboardy alebo sa ideme len tak prejsť, sadneme na kávu a brunch, poprípade vybehneme do prírody. Musím povedať, že mám naozaj šťastie na ľudí v mojom okolí. Samozrejme, nedeľné obedy u mojej maminy sú tiež taký ten balzam na dušu a z každodennej rutiny ma zaručene vytrhne moja parťáčka – mačka Matcha a hudba.

12. Čo by ste na záver poradila našim čitateľkám, možno budúcim spisovateľkám, kde by mali začať a čoho by sa nemali zľaknúť?

Ak niekto cíti, že je stvorený pre písanie, tak by nemal dlho váhať, pretože aj tak nebude nikdy dostatočne spokojný/spokojná so svojím dielom. Čím viac ľudí rukopis, alebo prvé pokusy o rukopis, uvidí, tým lepšie. Dôležité je samozrejme aj počúvať svoje okolie a nebrať kritiku osobne. Akákoľvek spätná väzba má človeka posunúť ďalej a nie ho zastaviť. Rovnako je to aj s podnikaním, pri ktorom platí, že už včera bolo neskoro. Takže držím všetkým palce a teším sa na ďalšie úspešné príbehy, ktoré sa objavia na tejto platforme.

Mie ďakujeme za príjemný rozhovor a želáme veľa úspešných autorov a krásnych kníh.

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: Marek Mucha

The post Rozhovor s Miou Ilavskou (vydavateľstvo EZOPO) appeared first on Ženy podnikajte!.

V exkluzívnom rozhovore nám prezradila aké je to pracovať s vlastným mužom, ako sa dá stíhať podnikanie popri deťoch aj ako prekonáva prekážky.

1. Podnikateľskému svetu a verejnosti je pod značkou Powerlogy viac známy tvoj manžel Dušan. Prečo sme doteraz tak málo počuli o tebe?

Ten správny čas prišiel až teraz. Moje miesto v Powerlogy prešlo rôznymi fázami a premenami. V začiatkoch som bola podporovateľ a najväčší fanúšik, a mala som aj svoju full time prácu. Keďže sme mali hypotéku a Dušan išiel do veľkého podnikateľského rizika, bolo to nevyhnutné. Viac som sa začala angažovať po narodení dcérky. Robila som čo bolo treba, no nedostávala som oficiálny plat. Moja angažovanosť bola braná dosť dlho ako samozrejmosť. Asi aj preto, že ja sama som tomu uverila, že to tak má byť. Ale nebolo to dlhodobo udržateľné. Keď išla dcérka do škôlky, tak som už bola v Powelogy regulárnou členkou tímu a mala som jasne špecifikované zodpovednosti, aj s platovým ohodnotením. No stále to bolo v štýle, ty si spolumajiteľka, ty investuješ do firmy tým, že máš nižší plat, alebo povedzme pracuješ omnoho viac ako je tvoj úväzok. Výrazne sa to začalo meniť po narodení syna. Predchádzalo tomu ale moje poznanie samej seba, ujasnenie si toho, čo chcem a čo nechcem. A výsledkom toho procesu je to, že ma oslovili v prvom rade vlastní kolegovia, ktorí so mnou urobili rozhovor, ktorý odštartoval záujem verejnosti aj o mňa.

2. V poslednej dobe sa začala intenzívnejšie rozoberať otázka rodovej rovnosti. Podnikanie je tiež jedna z oblastí, v ktorej cítiť prevahu mužov. Myslíš si, že pre ženu je ťažšie začať podnikať? Pocítila si ty nejakú nevýhodu ako žena vo svojich začiatkoch?

Neviem to úplne posúdiť, lebo som nezačínala podnikať sama. Celý nápad a všetky produkty tvorí môj manžel Dušan. Ja spolupodnikám s ním.

Moja úloha vo firme sa často mení. Aktuálne mám na starosti „stráženie“ Brandu v zmysle vizuality. Oblasti, ktorým sa tiež venujem je HR, koordinácia firemnej kultúry a tiež dohliadanie na našu základňu a kaviareň Powerlogy space&coffee. Z pohľadu zamestnávateľa môžem transparentne prehlásiť, že u nás nefunguje najímanie členov tímu podľa pohlavia. Dokonca za seba poviem, že ak sa dozviem, že človek ktorého pohovorujem je rodičom, beriem to skôr za výhodu. Sama viem, o koľko viac dokážem byť efektívna práve „vďaka“ deťom. A teda nerobím rozdiel či je to žena, alebo muž. V Powerlogy sme zástancami individuálneho prístupu bez rozdielu na pohlavie. V rámci procesu najímania dostávajú kandidáti zadanie a tiež sme si vyvinuli interný spôsob hodnotenia ľudí na pohovore, ktorý je úzko naviazaný na naše interné hodnoty a atribúty Brandu. Veľa vecí outsourcujeme, čiže neustále hľadáme aj kontraktorov, čiže podnikateľov. A teda ak môžem, oslovím čitateľky a čitateľov tohto portálu, nech ma kontaktujú a prídu sa kľudne presvedčiť o tom, že v tíme Powerlogy, nemá rodová nerovnosť miesto :).

3. Vaša firma ponúka produkty, ktoré môžeme nazvať „zdravšie“ ako tie konvenčné. Obsahujú menej cukru na sociálnych sieťach prezentujete recepty vyváženého stravovania. Aký je tvoj vzťah k zdravej výžive?

Prirodzene doma žijeme a stravujeme sa zdravo. Neznamená to ale, že si nedáme aj jedlá, ktoré sú spoločnosťou považované za nezdravé. Ja vo výžive vnímam dôležitosť individuálneho prístupu. Sledujem svoje telo, a to čo mi nerobí dobre, tak nejem. Vnímam tiež dôležitosť kvality ingrediencií a veľmi dôležitá je pre mňa chuť. Pre moju pohodu. Ak mi niečo nechutí, nezjem to len preto, že je to zdravé. Asi aj preto naše Powerlogy produkty tak dobre chutia, lebo počas vývoja prechádzajú aj mojimi chuťovými pohárikmi :).

4. Nedávno ste na trh uviedli kurkumovú čokoládu, to je celkom unikátny koncept. Kto pre vás vymýšľa recepty, určuje zloženie a navrhuje nové produkty? Je to kolektívna práca alebo na to máte špecialistu?

Máme najlepšieho špecialistu akého môžeme mať, je ním samozrejme môj manžel Dušan. On je ten, v ktorého hlave vznikne nápad – neriadi sa tým, čo je „trendy“, ale skôr tým, čo mu na Slovenskom trhu chýba a čo sám potom doma konzumuje. A tiež on je ten, ktorý potom hľadá výrobcu, ktorý mu taký produkt (ideálne na Slovensku) vyrobí. Dušan tiež navrhuje receptúru, ktorú potom s výrobcom dolaďuje. V tíme to už len ochutnávame potom, a minimálne upravujeme.

5. Lucka, máte dve malé deti (5 a 1,5 roka) plus pracujete obaja v tom istom biznise. Ako sa to dá zvládnuť? Možno aj trochu prakticky nám prezraď ako fungujete, na porady chodí vždy iba jeden, máte nejaký časový harmonogram, alebo nejaké iné triky ako to zvládnuť?

Haha. Trik číslo 1 – PLÁNOVANIE – čo najpresnejšie sa snažíme dopredu plánovať všetky aktivity, aj pracovné aj rodinné. Aj tak sa stále veľa vecí zmení – ale zdieľaný kalendár je pre nás nevyhnutnosť.

Ak potrebujeme byť obaja prítomní v práci – čo nie je tak často – tak máme opatrovateľku a dcérka chodí do škôlky. V rámci šetrenia času nám pomáha aj upratovacia firma s pravidelným upratovaním  – aj keď ja upratujem veľmi rada. Rodičov máme ďaleko, ale ak sa dalo, pomáhali nám aj oni.

Celé nám to najviac sťažila prvá vlna korony, kedy sme ostali bez pomoci, no firma potrebovala fungovať ďalej. To obdobie bolo ozaj náročné. Vtedy sme sa potrebovali viac pri deťoch striedať. Celkovo sa pri deťoch veľa striedame, hlavne aby sme mali aj čas každý sám pre seba.

6. V nadväznosti na predchádzajúcu otázku, čo pre teba znamená tak často omieľaný work-life balance? My ženy si často myslíme, že life je práve ten čas strávený s rodinou a deťmi, ale reálne to väčšinou býva „druhá šichta“. Darí sa ti nájsť si čas aj sama na seba?

Darí sa mi nájsť si čas na seba, lebo som zistila, že tento čas je pre môj work-life-balance dôležitý. Vnímam, že existujú aj ľudia, ktorí vedia relaxovať aj keď sú s deťmi. Ja si čas osamote veľmi užívam. Žijem momentálne najvybalansovanejší život, aký som doteraz žila – to určite. Mám dve úžasné deti, manžela s ktorým spolupodnikáme a môžem sa tak aj ja realizovať a pracovať na niečom zmysluplnom, viem si nájsť aj čas pre seba a dokonca sem tam si nájdeme s Dušanom čas aj jeden pre druhého – bez detí. Toto obdobie je zároveň fyzicky jedným z najťažších aké som kedy žila. Veľmi mi pomohlo pochopiť, že balans nemusí znamenať, že je všetko jednoduché. Prijímam čo mi život prináša v snahe nehodnotiť, či je to dobré alebo zlé :).

7. Aké je to pracovať s vlastným mužom? Ak sa niekedy nezhodnete ako biznis partneri dokážeš to oddeliť a doma to už neriešiť? V jednom rozhovore si spomínala prepínanie medzi rolami matky, manželky, podnikateľky. Ako sa ti to darí?

Je to veľmi náročné. Dnes už viem oddeliť manželove emócie a slová, ktoré mi hovorí z pozície „kolegu“ a nebrať si ich osobne ako jeho manželka. Dušan je veľmi emotívny človek a nie vždy je to ľahké. S definovaním rolí a prepínaním medzi nimi nám veľmi pomohla naša couchka, ku ktorej sme v nejakom období pravidelne chodili na taký biznisovo-osobný couching a mne osobne to veľmi pomohlo. Myslím, že bez takejto podpory by sme dodnes vo veľa veciach tápali. Odporúčam všetkým manželom, ktorí spolu podnikajú :).

8. Mala si niekedy svoju osobnú krízu? Moment kedy si si hovorila, že by bolo lepšie sa vzdať, zanechať svoje ciele a vízie? Ako sa ti podarilo ju prekonať?

Chuť zanechať svoje ciele a vízie som myslím nemala nikdy. Krízy, ktoré som mala súviseli skôr s extrémnym fyzickým vyčerpaním po narodení mojich deti (hlavne prvej dcéry), ktoré od narodenia potrebovali spať oveľa menej, ako by som ja potrebovala :). Stále sa obaja budia viackrát za noc. Takéto krízy sa mi podarilo prekonať jedine oddychom a spánkom. A potom si opakujem, že „ je to len obdobie“ a snažím sa hľadať v tom zmysel.

9. Ak by si mala vybrať iba jednu vec, čo by si naučila svoje deti, ktorú teba v detstve nikto nenaučil. Čo by to bolo?

Že všetky emócie sú v poriadku. Rovnako ako radosť a nadšenie, tak aj smútok a hnev.

10. Čo by si na záver poradila našim čitateľkám, ktoré sa obávajú ako zvládnu podnikanie alebo kariéru popri deťoch a rodine?

Dávať rady, to nie je úplne moja parketa.

Pre mňa bolo veľmi dôležité zistiť, čo naozaj chcem ja. Nie čo chce moja rodina a okolie, alebo čo hovoria spoločenské dogmy, ktorými sa často podvedome riadime. A podľa mňa má zmysel hľadať silu v sebe, kultivovať ju a nebáť sa ju aj žiť. V každej z nás je sila.

 Lucke ďakujeme za príjemný rozhovor a želáme veľa ďalších úspechov a krásnych chvíľ s rodinou.

Ďalšie zaujímavosti nielen o stravovaní nájdete na blogu a v podcaste POWERLOGY.

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: Petra Majtánová – fotka produktová – kurkuma; Kristína Botlová – ostatné fotky

The post Rozhovor s Luciou Plichtovou (Powerlogy) appeared first on Ženy podnikajte!.

1. V celkom mladom veku ste sa s priateľom Davidom odsťahovali z mesta prakticky na lazy a začali sa naplno venovať včelárstvu. Bol to dlhodobý plán, alebo spontánne rozhodnutie takto radikálne zmeniť svoj život a všetko tomu prispôsobiť?

Bol to náš dlhodobý sen, aj plán a myslím, že aj vďaka nemu sme sa vlastne spoznali a dali dokopy. Nezávisle od seba sme dlho mali obaja túžbu raz žiť viac v súlade s prírodou, niekde na lazoch. Keby sme mali iné predstavy a ciele v živote, asi by nám to spolu tak dlho nevydržalo.

2. David pochádza z rodiny s včelárskou tradíciou. Aký si ty mala vzťah ku včelám pred tým ako ste sa zoznámili a začali spoločne pracovať na tejto myšlienke? Predsa len dnes už to nie je povolanie/koníček, ktorému by sa venovalo veľa ľudí.

Ja som o včelách nevedela takmer vôbec nič. U nás v rodine sa nikdy nevčelárilo, no vždy som mala silný vzťah k prírode. Preto, keď som začala navštevovať Davidovu rodinu, fascinovane som počúvala príbehy zo života včiel. Hoci zo začiatku to bolo možno viac zo slušnosti. Môj, už nebohý, svokor bol totiž vášnivý včelár a včelami žil, to bola jeho veľká láska. Myslím, že vo mne našiel vhodnú poslucháčku, pretože jeho rodina už bola presýtená touto témou a mňa to začalo úprimne zaujímať. Je to naozaj fascinujúce.

3. Čo vás presvedčilo, aby ste sa začali venovať včelárstvu. Ako vznikla myšlienka Včelieho kRaja, navyše v Liešnici pri Kokave nad Rimavicou, v kraji s tak vysokou nezamestnanosťou?

Projekt Včelí kRaj vznikol ako zhoda viacerých náhod, ktoré sa vyskytli v správny čas. Svokor mal pomerne veľkú včelnicu a med ponúkal do výkupu. No keď mu ponúkli za kilogram medu výkupnú cenu, pri ktorej sa mu nevrátili ani náklady, ponúkli sme mu, že med začneme ponúkať priamemu spotrebiteľovi. Tak sme začali med predávať pod značkou Medveď najprv našim kamarátom a známym a potom sme začali navštevovať rôzne podujatia a remeselné jarmoky. Tam sa nás ľudia začali pýtať rôzne otázky zo života včiel, ako med vzniká, prečo je taký drahý, ako zistia ktorý med je falšovaný. Zistili sme, že ľudí táto téma zaujíma a majú často veľmi mylné informácie. To bol moment, kedy sme si uvedomili, že o vzniku medu sa hovorí málo, že o včelách sa aj na školách učí málo a často aj zle. Tak sme prišli s nápadom založiť vzdelávaciu včelnicu a založili sme projekt Včelí kRaj, to bolo v roku 2013, ešte v Nitre, kde sme vtedy žili. Liešnicu sme objavili tiež náhodou, cez realitnú kanceláriu  a hoci nás inzerát na prvý pohľad neoslovil, napokon nás tiež viacero náhod priviedlo práve sem. Je to nádherný kraj s obrovským potenciálom!

4. Na vašich kurzoch pomáhate ľuďom, okrem iného, aj prekonávať strach zo včiel. Ako to robíte?

Myslím, že väčšina ľudí má prirodzený rešpekt z bodnutia včelou. Najmä deti, ktoré k nám chodia na zážitkové vzdelávanie sa zo začiatku veľmi boja. Maminky niekedy vravia, že deti v noci ani nespali, lebo sa tak báli ako to bude celé prebiehať. Keď ich však oblečieme do celotelových kombinéz, otvoríme úľ a vytiahneme rámik plný včiel, zistia, že tie včely sú pokojné, robia si svoju prácu, nás si ani nevšímajú a naozaj sa ich nemusia báť. Samozrejme, keď má niekto panický strach, nesilíme to. Našim cieľom je budovať nové priateľstvá medzi včelami a ľuďmi a vytvárať nezabudnuteľný  zážitok, ale v pozitívnom zmysle slova 😊.

5. Táto práca je predsa len ešte stále dominantou mužov, mala si niekedy pocit, že nebudíš ako žena-včelárka celkom dôveru, že musíš ako žena viac pracovať, dokazovať svoje kvality? Boli pre teba začiatky ťažšie?

Stále sa s tým stretávam a myslím si, že v našej spoločnosti máme stále zažité predstavy o tom, ktoré  povolania a úlohy sú vhodné pre ženy, a ktoré má robiť iba muž. Dokonca na jednej škole, kde som si rozširovala vzdelanie o včelách lektor hneď na úvod povedal, že je to mužská práca, hoci žien na kurze bolo asi 60 %. No na šťastie sa to postupne mení, aj k nám chodí žien čoraz viac. No je pravda, že včelárenie je aj fyzicky náročná práca, ale nie je to prekážka, prečo by ženy nemali včeláriť.

6. Ako spájate prácu s rodinou? Zapájate už aj svoju dcérku do práce so včelami, býva s vami na kurzoch alebo to riešite opatrovaním?

Fotografia: Katta Tubio

Pre mňa bola veľká výzva skĺbiť prácu s dieťaťom. Terezka bude mať v lete 4 roky a bola na nás a najmä na mňa veľmi naviazaná, ani sama som si nevedela predstaviť dať ju postrážiť niekomu mimo rodiny. Keďže sme sa presťahovali pomerne ďaleko od našich rodín, tak nám dieťa nevedeli často postrážiť. Takže sa stala prirodzenou súčasťou projektu, ktorý síce niekedy nechce spolupracovať, no už teraz sa o včelách rada učí, chodí na včelnicu a zatiaľ ju to naozaj zaujíma. Sama hovorí, že by chcela učiť deti o včelách, chystá si „prezentácie“ a sama si pýta knihy s témou včiel. Kiežby jej to vydržalo čo najdlhšie! No s Davidom sme sa zhodli, že to určite nebudeme siliť.

7. Minulý rok ste dokonca spolu s chránenou dielňou Voštinári vyrobili reprezentačné sviečky, ktoré priniesla naša pani prezidentka svätému otcovi Františkovi ako dar. Je to podľa teba tak, že dobré veci si vždy nájdu cestu na výslnie, alebo tomu treba aj trochu pomôcť?

Myslím si, že všetko dobré si nájde svoju cestu, aj svojich zákazníkov, ale chce to čas. Niekedy oveľa viac času ako by som si želala. Dnes je už taký výber produktov aj služieb, že určite treba veľa pracovať aj na propagácií, stále hľadať nové spôsoby ako zaujať, nepoľaviť na kvalite a filozofii, ako sa odlíšiť od konkurencie a vo všetkom tom vytrvať.

8. Pandémia zasiahla do života mnohých ľudí a podnikateľov. Ako sa dotkla vašej práce? Nemohli ste organizovať kurzy, venovať sa vzdelávacej činnosti, ale včely sú živý organizmus, tie nejaká pandémia asi nezaujíma, nemôžete ich odložiť niekde do skladu a vybrať, keď bude lepšie. Ako ste to celé prežívali?

Zo začiatku nám padlo aj celkom vhod, že sme mohli dokončiť veci, ktoré sme inak nestíhali. No nemysleli sme si, asi nikto si nemyslel, že tá nútená pauza bude taká dlhá. Minulý rok sme školské exkurzie ani nemali a obávam sa, že ani počas tejto sezóny to nebude iné. Toto ma veľmi mrzí, pretože táto práca ma baví asi úplne najviac. Dátumy kurzov pre dospelých pre budúci rok zvykneme zverejniť už v novembri a tak boli mnohé už dávno vybookované a potom zrušené. Vracali sme účastníkom peniaze a snažili sa kurzy nahradiť počas leta, keď sa na chvíľu opatrenia uvoľnili, alebo sme ich presúvali na tento rok. Presunuli sme sa viac do online priestoru a vďaka zatvoreným hraniciam sme zaznamenali zvýšený záujem o zážitkové programy pre rodiny a jednotlivcov, pre ktoré sme vymysleli nový, „bezkontaktný“ formát programu. Pandémia nás núti byť viac kreatívni a flexibilní. Netrúfam si povedať, čo prinesie táto včelárska sezóna. Teší ma však, že naše včely pandémia obišla, hoci aj včely vedia mať rôzne nebezpečné choroby.

9. Okrem pandémie, ktorá je celosvetovým problémom si sa počas tých rokov práce so včelami určite stretla aj s inými problémami. Včely neustále ohrozujú rôzne nástrahy, škodcovia, postreky, znečistenie prostredia, choroby, plus keď prirátam administratívne úkony, hygiena, získavanie grantov a pod. Nemala si niekedy ťažkú chvíľku, kedy si si hovorila, že by bolo ľahšie to „zabaliť“? Čo ťa motivovalo a motivuje vydržať a ísť ďalej?

Často mávam také chvíle, ja som totiž idealistický pesimista 😊. Myslím, že s Davidom sa nám striedajú nálady, kedy jeden z nás už nevládze a chce to zabaliť. Vtedy ten druhý zvýši tempo a potiahne za oboch. Je veľmi motivujúce vidieť pozitívnu spätnú väzbu, keď návštevníci odchádzajú spokojní, plní zážitkov, nových vedomostí a s novým pohľadom na včely. Deti to vedia dať veľmi krásne najavo, preto mám najradšej prácu s deťmi, toto vie dobiť „baterky“. Samozrejme potešia aj rôzne ocenenia, ktoré sme za tie roky získali, alebo uznanie od ľudí, ktorých niekedy stretávame náhodne a poznajú náš projekt.

10. Globálnym problémom je znečistenie životného prostredia. Všetci o tom vieme, ale len málo ľudí si naozaj uvedomuje dopad na naše životy. Svojej dcére často čítam krásnu detskú knižku Včelár Jožko, ktorá na začiatku ukazuje aký je svet bez včiel. Tak aký by bol náš svet bez včiel? A čo môžeme urobiť, aby sa tak nestalo?

Nemyslím si, že by teraz každý mal začať chovať včely. Niektoré časti krajiny sú už „prevčelnené“ a krajina tak neposkytuje dostatok zdrojov potravy pre prirodzené opeľovače. Tiež nezodpovedným chovom včiel sa rozmáhajú choroby, ktoré postihujú aj iný užitočný hmyz. Bolo by však určite veľmi prínosné, keby každý, kto má tú možnosť, si záhradu, ale hoci aj balkón upravil tak, aby užitočnému hmyzu poskytla potravu, či priestor pre hniezdenie.

11. Čo by si poradila ženám, ktoré sa rozhodujú začať pracovať na projekte, alebo v odvetví, ktoré nie je práve typické pre ženy alebo sa jednoducho iba boja ísť za svojim snom?

Vytrvať a nenechať sa odradiť! Minule som tak sama pre seba rozmýšľala, čo by som robila ináč, keby som bola čerstvá matka, no s dnešnými skúsenosťami a myslím, že by sa to dalo aplikovať aj na podnikanie.

Tieto rady som dala samej sebe:

– neporovnávať sa (toto matky robia často, ale každá máme iný príbeh, možnosti a možno aj cieľ), hoci v podnikaní je určite dobré si spraviť prieskum trhu a sledovať konkurenciu

– nedávať si nereálne ciele (snívať vo veľkom však nie je zakázané)

– požiadať o pomoc (myslím si, že sieťovanie a dobrá spolupráca nikdy nemôže byť zlá)

Viac info o včielkach, projekte a kurzoch nájdete na stránke: Včelí kRaj

Soňa nepochybne robí tento svet lepším a za to jej všetci ďakujeme, aj za tento rozhovor :).

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: Katta Tubio; Súkromný archív Včelí kRaj

The post Rozhovor so Soňou Keresztesovou (Včelí kRaj) appeared first on Ženy podnikajte!.

1. Vašou hlavnou pracovnou náplňou je marketing a video produkcia. Donedávna ste dokonca vyučovali a viedli marketingové oddelenie na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. V poslednej dobe Vás ale preslávila tvorba veľmi zaujímavého a špecifického šperku. Povedzte nám o tom viac…

Z dlhej chvíle som začala vyrábať brošne. Brošne mám rada. Som z dediny a paneláky vo veľkomeste ma vždy fascinovali (aj negatívne aj pozitívne) a predstavila som si, čo by ma potešilo keby som mala rodičov v paneláku a ja som zostala niekde na opačnom konci sveta kvôli protipandemickým uzatváraniam a zrušeným letom.

2. Téma šperku Pôdorys má byť iba nostalgická, alebo je to nejaký skrytý odkaz na minulosť? Aká myšlienka sa skrýva za týmto originálnym šperkom?

Nostalgia bolo to, čo ma nakoplo najsilnejšie. Aj po roku, čo sme v boji s neviditeľným nepriateľom sa neviem vyrovnať s tým, ako veľmi mi chýba rodina a kamaráti za dvomi hraničnými prechodmi.

To, čo ma pri vzniku Pôdorysu inšpirovalo bol v prvom rade pojem domova, potom hranice a v poslednom rade aj uniformita bývania. Predstavila som si, že tak ako ja, zostalo mnoho Slovákov počas uzatvorenia hraníc a prísnych opatrení, zrušených letov ďaleko od svojich domovov a aké pekné by bolo mať svoj dom pri sebe, pri srdci.

Hranice, lebo sme sa ocitli uzatvorení v líniách vlastných bytov a o prekročení štátnych hraníc sme mohli (a stále môžeme) iba snívať. Nikto nám v podstate nezakazuje cestovať ale tie podmienky, ktoré musíme spĺňať v jednej alebo v druhej krajine často nie sú v súlade s pracovnými povinnosťami.

Uniformita vychádza z uvažovania nad tým, koľko rozdielnych príbehov sa skrýva v rovnakých bytoch. Veľmi sa teším z toho, keď sa rozprávam s niekým, kto býva/l v pôdoryse na mojich brošniach a živo mi rozprávajú, kde majú aký obraz, kde trávia ako čas. Vynárajú sa im spomienky iba vďaka šperku. A to je nádherné. Sú to iba línie a predsa tak veľa pre nás znamenajú.

3. Čím Vás zaujala práve socialistická architektúra? Bude sa pôdorys venovať aj iným architektúram?

Masová výstavba počas socializmu na Slovensku bola veľkou témou, o ktorej som často počúvala zo spomienok mojich známych. Brošne Pôdorys vnímajú architektúru slovenského socializmu ako kultúrne dedičstvo.

Pôdorys bude naďalej skúmať socializmus. Na tomto mieste by som rada povedala, že tento projekt nemá žiadne politické zafarbenie :). Stretla som sa už  s rôznymi politickými dedukciami, ktoré sú fakt absurdné. Tento projekt hovorí iba o kultúrnom dedičstve a architektúre jednej dlhej doby v slovenskej histórii.

4. Akú rolu hrala v tomto projekte aktuálna pandémia? Pokiaľ sa nemýlim, tento nápad vznikol počas prvej vlny. Je tam priamy súvis?

Pôdorys je pandemické dieťa. Samotný nápad vznikol počas prvého uzatvorenia. Mala som viac času, nemohla som chodiť na kultúrne podujatia, nebehala som každý voľný víkend za rodičmi.

V ten deň či večer som zostala sama doma dlhší čas ako obvykle a myšlienky začali akosi nekontrolovateľne prúdiť. Začalo mi to celé nejako dávať zmysel, ale zase mnohé „blbosti“ mi aj predtým dávali zmysel a nič z toho. Keď priateľ prišiel domov, s nadšením, ale s istou emotívnou rezervou som mu začala rozprávať, čo mi napadlo a on, že: „To je super! Poďme do toho.“ A už som z toho nemohla cúvnuť…

Počas tohto osudového brainstormingu samej so sebou som zistila, že tieto steny, v ktorých som sa zrazu ocitla zavretá sú celý môj svet, celá mapa, po ktorej sa môžem hýbať. Hranice štátov sú už vyšší level, ktorý v tejto novej hre môžem zdolať až po prekročení vstupných dverí bytu.

Lockdown aj mňa donútil rozmýšľať inak. Či už v práci alebo súkromne. Svet, priority a pravidlá hry sa zmenili zo dňa na deň.

5. Myslíte si, že je všeobecne náročnejšie pre ženu začať podnikať? Vy často cestujete, je v tejto oblasti nejaký rozdiel medzi Slovenskom a zahraničím?

Ženy v našom priestore ešte stále majú kultúrne dané iné úlohy v spoločnosti, takže je ťažké sa v prvom rade vyrovnať s tým, že prioritou ženy nie je budovanie rodiny, ale realizácia podnikateľského, umeleckého alebo vedeckého potenciálu. Stále existujú páni, ktorí ženu neberú ako rovnocenného partnera v biznise alebo na pracovisku a rodiny, ktoré svoje dcéry, manželky a matky v ich ambíciách nepodporujú.

Mám to šťastie, že som vždy bola obklopená inšpiratívnymi dámami, ktoré podnikajú alebo sú úspešné vo svojom poslaní či na pracovisku. V prvom rade mám toto šťastie hneď doma . Moja mamka dokonca získala ocenenie Žena podnikateľka pre oblasť Vojvodiny pred niekoľkými rokmi.

Podnikateľské prostredie môžem najbližšie porovnať so Srbskom, ktoré je podnikaniu otvorené omnoho viac a dlhšie, čo vychádza aj z historických súvislostí. Tam je podnikanie bežné a dostupné pre všetkých. Okrem digitálnych online pracovníkov. S týmto sa legislatíva stále nevie vyrovnať.

6. Pracovne sa venujete predovšetkým video produkcii, video prezentáciám, webinárom, online konferenciám, streamom. Táto oblasť zaznamenáva v súčasnej dobe dosť veľký boom. Zvládate to skĺbiť, zostáva Vám čas na Váš nový projekt?

Klamala by som, keby som povedala, že sa Pôdorysu venujem dostatočne. Zaslúži si omnoho viac času.

Streamom sa venujeme už niekoľko rokov, čiže nás zvýšený dopyt neprekvapil. Video ako forma komunikácie vie veľmi dobre suplovať osobný kontakt.

Momentálne som však podnikateľskej činnosti dala „stop“ keďže som sa rozhodla svoje nasadenie venovať vyšším spoločenským cieľom.

7. Kam sa bude projekt Pôdorys ďalej vyvíjať? Plánujete celú kolekciu bytov alebo sa môžete tešiť aj na niektoré „pamätihodnosti“?

Rada by som s projektom navštívila milované Košice. Bola by som spokojná keby som z každého väčšieho mesta mala aspoň jeden typický byt. Pamiatky socializmu sú konštantná kolekcia a snáď sa mi podarí mať šperk z najdôležitejších slovenských dominánt.

8. Vy pochádzate zo Srbska, na Slovensku žijete, pracujete, podnikáte. Stretli ste sa niekedy ako cudzinka s prekážkami v podnikaní na Slovensku? Aké boli Vaše začiatky?

Ako cudzinci máme náročnejšiu byrokraciu. Občas som bola fakt na pokraji, keď mi neustále niečo chýbalo, vracali mi žiadosti alebo som zle naformulovala žiadosti, či zle pochopila niektoré formulácie.

So statusom Slovák žijúci v zahraničí som mala však jednoduchšiu cestu v mnohých veciach hneď od začiatku. Musím povedať, že na mnohých úradoch som sa stretla s ústretovými ľuďmi a výborným servisom.

Vtipné je však to, že niektoré bankové aplikácie mám po anglicky kvôli tomu, že som cudzinec. Banková aplikácia nepočíta s tým, že cudzinec môže vedieť aj po slovensky asi. Cudzinci môžu cítiť obmedzenia v niektorých možnostiach úverov, lízingoch a podobných finančných produktoch.

Často sa stretávam aj s tým, že mnoho ľudí nerozoznáva „štátna príslušnosť“ a „národnosť“.

9. Sú naše zákony a nariadenia rovnako nastavené pre cudzincov ako pre občanov SR? Potrebovali ste nejaké špeciálne povolenia, prípadne ste využili služby právnika alebo nejakého poradcu?

Platím rovnaké dane a rovnaké odvody, takže tento základ je rovnaký :). Mám inú kartičku, ktorou sa preukazujem a vždy musím mať pri sebe pas. Na Slovensku nemôžem voliť. Pri zakladaní SZČO som musela mať pri sebe človeka so slovenským občianstvom, nemohla som si na seba napísať auto priamo dovezené zo zahraničia, na prechodný pobyt musím mať notársky overené povolenie majiteľa bytu a podobné záležitosti. Pracovať som však vždy mohla na základe Osvedčenia Slováka žijúceho v zahraničí.

Stávali sa rôzne situácie, ktoré nám dnes prídu ako vtipné historky, ale vtedy to teda boli dosť vážne udalosti. Zákony, ktorými sa upravuje pobyt cudzincov sa jednu dobu často menili a v jednom momente nám dokonca plošne zrušili povolenia, poslali nás na drahé testovanie na cudzokrajné choroby a museli sme vycestovať z EÚ. Aspoň aj na pol hodiny – len aby sme mali pečiatku v pase. Pritom sme boli niektorí ako napr. ja aj štyri roky na Slovensku… Vďaka týmto veciam aspoň viem, že nemám ani AIDS a ani maláriu.

Mám komplikácie iba v niektorých procesoch. Napr. pri elektronických podpisoch, ale všetko sa dá vyriešiť prípadne tie možnosti jednoducho nevyužívam. 

Stávalo sa, že som niekedy bola vystavená tak špecifickým procesom, že som si to nevedela ani „vygoogliť“ a už vôbec dohľadať nejaký postup. Jedine, čo sa dalo je využiť možnosť „pomoc priateľa“. Ak by si niekto chcel vytvoriť niché službu v rámci tejto problematiky, verím, že by si našiel zákazníkov.

Kapitolu „cudzinec na Slovensku“ pomaly uzatváram. Konečne som si počas pandémie našla čas aj na to, aby som začala riešiť projekt môjho SK občianstva. Mám nárok požiadať oň už od roku 2008/2009. Akosi som ale vždy mala „dôležitejšie“ povinnosti.

10. Mohli by ste povzbudiť ženy, možno aj cudzinky žijúce na Slovensku, že podnikať sa dá, že sa netreba báť a ísť za svojimi snami? Snáď nám to aj pandemická situácia čoskoro umožní…

Verím, že náš život po pandémii bude rešpektovať prírodu a prírodné zákony a dúfam, že aj podnikanie bude toto zrkadliť. Vírus nás všetkých preskúšal nielen z osobného zdravia, poznatkov z biológie, ktoré sme nadobudli na základnej škole, ale aj zo zdravého rozumu, empatie, trpezlivosti a logického zmýšľania. S takto nakopnutými myšlienkovými procesmi sa treba chopiť dobrej kondície mozgových buniek a splniť si pracovný sen :).  Počas toho, ako tento rozhovor vznikal, aj mne sa jeden sen splnil. Paradoxne, jeho napĺňanie znamená zavesiť podnikanie na klinec, aspoň na dobu trvania tohto zamestnaneckého pomeru. Pôdorys si však aj naďalej bude žiť svojim životom, len menej so mnou.

Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa úspechov s novými pracovnými snami.

Šperky Pôdorys si môžete pozrieť tu: Pôdorys

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: Súkromný archív – Jana Žjak

The post Rozhovor s Janou Žjak appeared first on Ženy podnikajte!.

Asi sa spoločne zhodneme na tom, že situácia v ktorej sme sa všetci ocitli je výnimočná a zastihla nás nepripravených. Mnohé profesie, či už podnikatelia, zamestnávatelia alebo zamestnaní ľudia sa zmietajú v existenčných situáciách. Niektorí dočasne, niektorí natrvalo musia zanechať svoje povolanie a venovať sa niečomu inému. Jedným z najviac zasiahnutých sektorov je aj kultúra. Čo sa stane ak kultúra celkom „padne na kolená“, aký bude svet po pandémií a aký by mohol byť národ bez kultúry? O súčasnej situácií a o možných následkoch pandémie na našu spoločnosť sme debatovali s tromi ľuďmi, ktorí pracujú v kultúre na rôznych postoch. Rozhovory nám poskytli, Grétka Pavlovová – organizátorka festivalu Atmosféra, Katarína Kubošiová alias Katarzia – speváčka a skladateľka a vôbec prvý muž v našich rozhovoroch, Jakub Zaťko – hudobník, bývalý člen a neskôr zvukový majster projektu Dominika Titková & Friends.

Prečítajte si najprv prvú časť rozhovoru: Kultúra počas a po období pandémie. Aký bude svet potom?

4. Predstavme si úplne katastrofický scenár. Aké by boli následky toho keby kultúra úplne „padla na kolená“. Polovica ľudí pracujúcich v kultúrno – zábavnom priemysle sa vzdá nádejí na lepšie zajtrajšky a zamestná sa inom odvetví. Kultúrne zariadenia, divadlá skrachujú, nebudú sa organizovať podujatia, koncerty, umelci budú frustrovaní a nebudú sa chcieť vrátiť do umeleckej branže. Čo sa, podľa Vás, stane s národom bez kultúry?

Grétka: Národ bez kultúry nie je národom. Myslím, že k takejto hraničnej situácií sa vďaka súčasnej pandémií nedostaneme. Aspoň tomu pevne verím. To, čo je potrebné nevyhnutne urobiť, je štátna podpora aj pre tých, ktorí cez sito finančných kompenzácií prepadli. Hľadať spôsoby, ako týmto ľuďom čím skôr pomôcť. Ako zachrániť nezávislé hudobné kluby po celom Slovensku, organizátorov, promotérov, zamestnancov kultúry a mnohých umelcov. Kultúra sa produkovať musí. Nemôžeme dovoliť ľuďom, aby si od kultúry odvykli a našli si inú cestu trávenia voľného času, zábavy a míňania peňazí.

Katarína: Ja si katastrofický scenár nepredstavujem. Katastrofický scenár by bol, ak by sme tu mali vojnu, terorizmus, ak by sa stav klimatickej krízy natoľko zhoršil, že by sme sa varili a nemali čo jesť ani ako dýchať. A ako dobre vieme, to tiež nie je nereálne.

Ľudia vždy prídu na to, ako sa dostať z najhoršieho. To je princíp života. Možno to znie chladne, ale je to len racionálne, lebo princíp života funguje na tom, že sa každý snaží prežiť. Umelci sa vždy vrátia do kultúry, pretože oni sami sú kultúra. My nerobíme kultúru pre to, že by sme chceli zarobiť na barák. Robíme ju preto, lebo je to naše vnútorné pnutie, máme dar a talent, sme na svete, aby sme spoločnosť kultivovali a menili.

Jakub: Kultúrne hodnoty vytvára umenie a nie zábavný priemysel. Samozrejme je veľká tragédia už teraz koľko ľudí prišlo o prácu v tejto oblasti. Poznám ľudí, ktorí patria k svetovej špičke vo svojich odboroch a teraz pracujú v sklade s VZV. Ale umenie prežilo už ťažšie obdobia ako je toto. Ak by som parafrázoval známy Spielbergov film “kultúra si vždy nájde cestu“. Myslím si, že keď sa znovu začnú konať kultúrne akcie, otvoria sa divadlá a pod., tak práca opäť bude ponúknutá ľuďom, ktorí to vedia robiť dobre a tí ľudia sa s radosťou k tomu vrátia bez ohľadu na to, ako dlho bude táto kríza trvať.

5. Na skutočné umenie a „kultúrnu“ kultúru treba nielen talent, ale aj úsilie, tvrdú prácu, čas na rozvoj. Je veľmi pravdepodobné, že kultúra utrpí nielen finančne v dôsledku obmedzení počas pandémie, mnohí umelci a organizátori nebudú môcť pokračovať vo svojej tvorivej činnosti a v snahe zabezpečiť seba a svoje rodiny presunú svoje úsilie do iných odvetví. Myslíte si, že nová pokoronová doba dá väčší priestor tzv. „rýchlokvasenej“ zábave v podobe programov, hudby, predstavení a pod., aby sa aspoň niečím vyplnilo to vákuum, ktoré vznikne?

Grétka: To si nemyslím. Po španielskej chrípke prišla veľká renesancia v umení. Ja si myslím, že práve nové, a častokrát neľahké situácie, ktoré život prináša, ľudí motivujú tvoriť. Ja som presvedčená, že po tomto roku to nebude inak. Rovnako aj verím, že chuť ľudí navštevovať kultúrne podujatia nevyhasne. Práve naopak.

Katarína: Naopak, ja si myslím, že vďaka tomu, že sa tento rok veľa hovorilo o kultúre a toto odvetvie v podstate spustilo informačnú kampaň o tom, ako funguje, pomohlo ľuďom pochopiť, že kultúra nie sú larvy, ktoré sa plazia po krčme a korzujú po kávičkách. Verím, že naša mentalita dozrieva a ľudia si to vážia.

Je náročné hovoriť o tom, čo je skutočné umenie a „kultúrna“ kultúra. Ja nie som elitár, nenadraďujem svoje umenie nad iné, som zástanca teórie, nech si každý tvorí, čo chce.

V telke budú vždy dobre fungovať programy s lacnou zábavou, ale to je súčasť priemyslu, rovnako ako súčasťou žurnalistiky je bulvár. Ja netvrdím, že tomu fandím, ale nekomentujem to. Máme početných divákov, ktorí vyhľadávajú hĺbku, intelekt, každý máme rôzne typy humoru. Nemám obavy.

Jakub: To akým smerom sa uberala a bude uberať aj komerčná časť kultúry vždy závisí od diváka. Myslím si, že každému biznismenovi je jasné, že ak nemá zákazníka, tak to čo robí nemá pre neho finančný zmysel.

Jakub, ty sa venuješ momentálne aj výuke hudby. Prečo je pre nás hudba dôležitá, ako môže pomôcť národu práve v ťažkých časoch?

Jakub: Výučbou hudby nevychovávame len muzikantov, ale aj kritických poslucháčov čo je pre mňa, ako pre muzikanta asi najdôležitejšie. Aby poslucháč vedel rozlišovať medzi dobrou a zlou hudbou. Hudba je istou formou socializácie a samozrejme aj zábavy a myslím si, že práve v ťažkých časoch toto spoločnosť potrebuje.

6. Čo Vám dáva silu pokračovať v tejto neľahkej dobe? Premýšľali ste aj nad zmenou svojho zamerania? Respektíve, myslíte si, že sa budete môcť venovať svojej práci v rovnakom rozsahu a forme ako tomu bolo pred pandémiou?

Grétka: Nové nápady a fakt, že pandémia tu nebude večne. Dnes o nej vieme oveľa viac ako sme vedeli v marci, a zároveň vieme, že budúci rok bude dostupná vakcína. My stále nevieme s určitosťou povedať, čo bude najbližšie leto. To je aj dôvod, prečo sa organizácií najbližšieho ročníka ešte úplne nevenujeme. Pokiaľ budeme vedieť viac, čo verím, že bude začiatkom budúceho roka, festival organizovať budeme. To je jasné. Máme skvelých interprétov a vymyslený program, ktorý sme pre ľudí pripravovali tento ročník. Pre mňa bol však tento rok dobrým aj na reflexiu a zamyslenie sa, čo s našimi aktivitami ďalej. Náročné a ťažké situácie v živote vidím ako príležitosť na vytváranie nových vecí. Preto sa aktuálne zameriavam na nový projekt, a to kultúrneho centra v blízkosti festivalovej lúky. Dopriať ľudom pocit Atmosféry aj počas roka je pekná predstava. Tá ma teraz hreje a posledné týždne moju hlavu zamestnáva .

Katarína: Rozmýšľala som, že sa vrátim k filmu ako asistentka réžie, ale tam na mňa tiež nikto s otvorenou náručou nečaká a musela by som sa niekoľko mesiacov intenzívne venovať tomu, aby som sa to znova naučila. Potom by som ale nemala čas na skladanie a písanie. Je to zložité rozhodnutie, ale ja sa nebojím, pretože som sa vždy bola schopná o seba postarať, zdravo si verím vo svojich schopnostiach niečo vždy vymyslieť. Ja len želám všetkým, aby sa im podarilo dostať z oveľa horších situácií, v akej som ja, pretože ja nemám ani hypotéku, ani deti, ani nič nevlastním, nemám dlhy. Ľutujem ľudí, ktorí sú chorí, nemá sa o nich kto starať, podnikateľov, ktorí išli do desaťtisícových dlhov. Držím ľuďom palce, aby našli riešenie a nevzdávali sa.

Jakub: Ani na chvíľu mi nenapadlo, že by som mal robiť niečo iné. Ľudia, s ktorými pracujem sú neskutoční kamaráti a ak by k tomu prišlo, kľudne pôjdeme spolu kopať kanále, alebo betónovať stĺpiky a som si istý, že pri tom zažijeme kopec srandy.

Snažíme sa vydržať čo najdlhšie toto ťažké obdobie, aby sme sa mohli vrátiť k svojej práci. Technika je zavretá v sklade a čaká na svoju príležitosť.

7. Na záver snáď nejaké pozitívne posolstvo, odporúčanie, prípadne návod na to ako sa dívať na svetlé zajtrajšky?

Grétka: Mne vždy, keď je zle a ťažko pomáha si hovoriť, že všetko čo sa deje, je len dočasné. Je to ako s počasím, každá zlá nálada, je len mrak, ktorý zmizne. Príde pravdepodobne nový, ale je veľká šanca, že ho vystrieda jasné nebo s hrejivým slnkom. A tak vnímam aj pandémiu. Od dna, na ktoré mnohí padli, je potrebné sa odraziť a premýšľať a hľadať spôsoby ako toto obdobie prežiť. Lebo áno, je to len obdobie, ktoré prejde.

Katarína: Ja nemám právo ani potrebu ľuďom radiť. Nedovolila by som si to. Naše životy sú veľmi rozmanité a hovoriť niekomu bez poznania jeho situácie, čo má robiť a ako sa mentálne nastaviť, by bolo necitlivé a povýšenecké.

Viem len povedať, ako to robím ja. Snažím sa neupadať do absolútneho pesimizmu. Nepomáha mi byť celý deň sama v izbe, chodím sa prejsť. Myslím na to, že toto je dočasná situácia, z ktorej si môžem zobrať veľa poučení. Napríklad to, že nie je všetko také samozrejmé, ako som si myslela. Našla som radosť vo veciach, ktoré som si predtým ani nevšimla a neuvedomovala. Mňa osobne tento rok zmenil rapídne, učila som sa pracovať so strachom a obavami, snažila som sa myslieť viac na iných, než na seba. Som teraz šťastná, asi som ani nikdy nebola šťastnejšia. Ďakujem Vám za rozhovor

Jakub: Heslo ktoré ma sprevádza v ťažkých chvíľach a rozhodnutiach „My sa tak ľahko nevzdáme.“ Lebo pokiaľ nehodíte flintu do žita nie je koniec.

Jakub, v prvej vlne korony si sa podieľal na „pesničke na diaľku“ spolu s Dominikou Titkovou, aby ste podporili myšlienku súdržnosti počas pandémie. Nepripravujete niečo nové?

Jakub: Áno, Dominike som pri „Pesničke na diaľku“ trošku pomáhal s mixovaním nahrávok, ktoré prichádzali od muzikantov. Nápad aj pesnička je Dominikina. Viem, že Dominika stále pracuje na nových veciach, ale neviem či môžem niečo prezradiť…:)

Tento rozhovor vychádza v minisérii o kultúre na Slovensku počas pandémie a jeho cieľom je ukázať pravý stav aktuálnej situácie. Vychádzame z faktov a názorov ľudí, ktorých sa to priamo dotklo. S veľkou úctou ďakujeme našim trom hosťom Grétke, Kataríne a Jakubovi a želáme nielen im, ale celkovo slovenskej kultúre a umeniu svetlú budúcnosť a úspešný štart do nového roka 2021.

Rozhovor: Alexandra Letko

The post Kultúra počas a po období pandémie. Aký bude svet potom? – 2. časť appeared first on Ženy podnikajte!.

Asi sa spoločne zhodneme na tom, že situácia v ktorej sme sa všetci ocitli je výnimočná a zastihla nás nepripravených. Mnohé profesie, či už podnikatelia, zamestnávatelia alebo zamestnaní ľudia sa zmietajú v existenčných situáciách. Niektorí dočasne, niektorí natrvalo musia zanechať svoje povolanie a venovať sa niečomu inému. Jedným z najviac zasiahnutých sektorov je aj kultúra. Čo sa stane ak kultúra celkom „padne na kolená“, aký bude svet po pandémií a aký by mohol byť národ bez kultúry? O súčasnej situácií a o možných následkoch pandémie na našu spoločnosť sme debatovali s tromi ľuďmi, ktorí pracujú v kultúre na rôznych postoch. Rozhovory nám poskytli, Grétka Pavlovová – organizátorka festivalu Atmosféra, Katarína Kubošiová alias Katarzia – speváčka a skladateľka a vôbec prvý muž v našich rozhovoroch, Jakub Zaťko – hudobník, bývalý člen a neskôr zvukový majster projektu Dominika Titková & Friends.

1. Ozývajú sa názory, že štát by mal pomáhať a financovať rezorty ako zdravotníctvo, školstvo a kultúra je akoby čerešničkou na torte, ktorá by mala byť niekde na konci čakať na to, čo zostane. Aký je Váš názor?

Grétka: Žiaľ, všetci vidíme, že je to tak. Kultúra sa na našej hospodárskej mape už roky hlási o slovo. Slováci kultúru nepovažujú za najvyššiu potrebu pre svoju existenciu. Pričom práve pandémia ukázala, aká kľúčová je kultúra v našich životoch. Rozptýli, poteší, hodnotovo ukotví, duchovne porastie, pomáha prežiť.

Problém je, že pod kultúrou si často predstavujeme masovo propagovanú, komerčnú kultúru, známe tváre umelcov z televízií, ktoré sa niektorým môže zdať, že peniaze nepotrebujú. Neuvedomujeme si, že v oblasti kultúry a kreatívneho priemyslu a ich pridružených oblastiach zamestnávame niečo vyše 200 tisíc ľudí. A nemyslím tým len umelcov. Pre týchto ľudí je výpadok príjmu na niekoľko mesiacov likvidačný. A ich zmena zamestnania pre kultúru fatálna.

Autor fotografie: shotbyus

Katarína: Tieto rezorty sú dlhodobo problematické a zanedbávané. Riešenie je komplikované a to by som radšej nechala na odborníkov. Ale zlepšuje sa to a ja verím, že záujem o kultúru a vzdelávanie bude každým rokom rásť. Čo sa týka toho, čo v tejto dobe môže urobiť štát – stav zdravotníctva a podfinancovania zdravotníctva a školstva je podľa mňa následkom tunelovania štátu, najskôr jeho oplieskanie vojnami a socializmom, potom privatizáciou a vykrádaním od niekoľkých generácií politikov. Veď len vďaka nešťastnej tragédií a odvahe Jána Kuciaka sa konečne Slovensko prebralo, ako sa spieva v našej hymne a začali sme upratovať vexlácke gangy a mafiánsku elitu.

Teraz máme ako Slovensko šancu získať peniaze z Európskej únie a nepreflákať ich, tak uvidíme. To je výsledok práce tých politikov, ktorí pochopili, že členstvo v EÚ je pre nás prínosné.

Katka, Váš prístup a vplyv na spoločnosť je veľmi angažovaný, vyjadrujete sa k spoločenským aj politickým témam. Myslíte si, že sa o téme vplyvu pandémie na kultúru hovorí dostatočne? A vysvetľujú sa pojmy dostatočne citlivo, aby ľudia chápali, že kultúra nie je iba niečo abstraktné, ale celkom konkrétne, čo sa týka nás všetkých?

Katarína: Neviem, či sa hovorí dostatočne, alebo nie. Hlavné je, že sa konečne viac hovorí. To, či to ľudia pochopia, je otázka mentality a zrelosti celej spoločnosti. My máme pred sebou ešte dlhú cestu, ale verím, že sa to zlepšuje.

Jakub: Samozrejme vždy pred kultúrou bude veľa oblastí kam pôjdu financie. Z môjho pohľadu je oveľa dôležitejšie financovať umenie. Za kultúru veľa ľudí považuje aj oblasti zábavy, ktoré sú úplne finančne sebestačné, dokonca ziskové. Tie podporu štátu určite nepotrebujú, ale ľudia, ktorí vytvárajú umelecké hodnoty a často sú na pokraji možnosti uživenia si toto financovanie zo strany štátu určite zaslúžia a dokonca ho potrebujú. Koniec koncov z histórie vieme, že najväčší objednávateľ umenia bola vždy cirkev a štát. Nebyť tejto podpory, nikdy by nevznikli tie najkrajšie diela či už od J. S. Bacha, Michelangela Buonarrotiho a pod.

2. Ako sa Vás osobne dotklo a dotýka toto pandemické obdobie? Do akej miery môžete a nemôžete pracovať? Prinútila Vás situácia venovať sa aj niečomu inému?

Grétka: To, čo sa zdá byť počas posledných rokov veľkou výzvou v mojom živote, pracovať v bežnej práci a popritom sa venovať organizácií festivalu, nemalo vďakabohu tak radikálny efekt počas korona krízy na moju existenciu. Festival ma neživí, robíme to s mojím tímom ešte stále aj po toľkých rokoch z radosti a presvedčenia, nepoberáme za to plat ani iné finančné odmeny. Tento rok mal byť prvým, kedy som sa rozhodla aspoň pár mesiacov pred festivalom venovať organizácií na 100%, pretože popri bežnej práci som to už po večeroch a víkendoch nestíhala, no príchod pandémie to všetko zmiatol zo stola. Preto som tento rok aj ja bola ukrátená o príjem na niekoľko mesiacov a bola som nútená si nájsť prácu v neziskovom sektore.

Autor fotografie: Jana Gombošová

Grétka, aká je dilema organizátora kultúrneho podujatia počas takejto výnimočnej situácie? Stavia Vás to do role rozhodnutia medzi rizikom šírenia nákazy, keď sa ľudia zhromaždia a zániku Vašej myšlienky? Aké bolo Vaše rozhodovanie pri rušení Nádychov s Atmosférou?

Grétka: My sme sa cez leto rozhodli namiesto “veľkej“  Atmosféry, ktorú sme presunuli na budúce leto, zorganizovať tri menšie formáty – Nádychy s Atmosférou. Aj napriek dovolenej kapacite 1000 ľudí na jedno podujatie, sme sa rozhodli ísť bezpečnejšou cestou – s kapacitou 500 ľudí na každý Nádych. Chceli sme ľuďom poskytnúť bezpečnú formu zažitia Atmosféry. Aj napriek všetkým možným hygienickým opatreniam, som sa každé ráno budila so stiahnutým žalúdkom a neistotou či nejdeme do zbytočne veľkého rizika.

Bolo to pre mňa jedno z najnáročnejších období. Tá každodenná neistota bola ubíjajúca. Strach, neistota a neustále meniace sa opatrenia nás v tíme extrémne demotivovali. No aj napriek tomu sme sa snažili v sebe hľadať silu, že to stále má zmysel.

Počas týždňov sa situácia zhoršovala a to sa odzrkadľovalo aj na neistote našich návštevníkov a v konečnom dôsledku na nepriaznivom predaji lístkov. Ľudia čakali, či festival bude, my sme čakali, či budú kupovať lístky. Začarovaný kruh, ktorý sme museli v určitom momente utnúť. Rozhodnutie zrušiť Nádychy s Atmosférou bolo hrozne náročne, ale dnes som zaň na seba hrdá, že som sa ho nebála urobiť a myslím, že sme vďaka nemu zachránili chod Atmosféry aj do budúcnosti.

Katarína: Nemôžem hrať koncerty, čo bol posledné roky môj hlavný príjem, zároveň sa venujem manažmentu okolo koncertov a hudby. Teraz sa môžem doma pripravovať na budúce koncerty a skladať a písať, ja si vždy nájdem niečo, čo ma zamestná. Aj keď príjmy rapídne klesli, drží ma v dobre nálade okrem športu aj nádej, že na budúci rok sa situácia zlepší. To ale neznamená, že bude ako predtým. Žiť budeme s vedomím toho, čo sme sa tento rok naučili. Možno budeme k sebe konečne ohľaduplnejší a láskavejší.

V máji som skúšala pracovať ako pomocná sila v kuchyni, to bolo skôr z toho dôvodu, aby som si vyskúšala, či dokážem ešte robiť aj manuálnu prácu.

Autor fotografie: Lubomír Pecho

Jakub: Každého kto pracuje v oblasti kultúry sa toto obdobie dotklo zásadným spôsobom. Od začiatku pandémie som skoro bez práce v tejto oblasti. Okrem toho vyučujem hudbu na SZUŠ Heleny Madariovej v Nitre a aj toto vyučovanie máme veľmi sťažené lebo vyučujeme od marca s malou prestávkou dištančne. Vo voľnom čase sa venujem krásnym činnostiam, ako napríklad práca s drevom.
V máji sme so sestrou prebrali rodinnú reštauráciu v krásnom prírodnom prostredí. Naši rodičia ju pred viac ako 20 rokmi postavili a až doteraz ju prevádzkovala naša mama. Prvá vlna korony ju prinútila podnik zavrieť a keďže ani ja som nemal robotu rozhodol som sa svoju energiu investovať do tohto podniku. Momentálne sú podmienky podnikania v gastronómií dosť sťažené, ale dáva nám to priestor na rekonštrukciu priestorov.

3. Keďže nikto nevie úplne presne predpokladať priebeh pandémie je častým javom, že koncerty, predstavenia, podujatia a výstavy sa plánujú, ale nakoniec neuskutočnia. To prináša nielen sklamanie, ale aj finančné straty, pritom nikto nie je vlastne na vine. Stalo sa aj Vám niečo podobné, snažíte sa nejako právne chrániť proti tomu?

Grétka: Prirodzene ani pre nás to finančne nebol dobrý rok. Organizovanie festivalu je sezónna záležitosť. Pokiaľ nie je umožnené festivalu ho organizovať, festival má nulový príjem. Náklady na organizáciu máme počas celého roka, no samozrejme najvyššiu časť tvoria náklady spojené priamo s produkciou a úhrad honorárov vzniknutých priamo počas festivalu. Nám sa podarilo vytvoriť za posledné roky rezervu, ktorá nám pokryla výdavky, ktoré vznikli organizovaním Nádychov s Atmosférou, ako aj veľkého festivalu, ktoré boli nakoniec zrušené. Na Slovensku zatiaľ nemáme možnosť ako organizátori festivalov žiadať kompenzácie za ich zrušenie. A musím povedať, že som aj skeptická, či sa vôbec také niečo bude u nás realizovať. Som však rada, že na úrovni jednotlivcov bolo možné žiadať o rôzne druhy finančných kompenzácií, ktoré síce tiež nie sú dokonalé, ale čiastočne pomohli mnohým živnostníkom či zamestnancom kultúry preklenúť toto obdobie.

Katarína: Problém je, že v pandemickej situácii je dôležité dobre komunikovať rozhodnutia vlády a hygieny. Ja osobne nevyčítam vláde, že to nekomunikovala ideálne, pretože sa snažím pochopiť aj ich. Na jednej strane nemali skúsenosti s vedením štátu a na druhej strane nikto nemal skúsenosti s vedením štátu počas pandémie. Uvediem príklad.  Keď dovolíte divadlu hrať od pondelka, bude mu trvať aspoň 2-3 týždne až mesiac, kým naplánuje a zorganizuje odohratie predstavenia a predaj lístkov. Keď v piatok zmeníte názor, tak ľudia 5 dní zbytočne sedeli za počítačom a organizovali 150 kolegov a 200 divákov. Bolo by lepšie zistiť, ako kultúrny manažment funguje a až potom do neho zasahovať. Ale ako hovorím – všetci sa na kolene učíme, ako spolu medzirezortne komunikovať. Vďaka združeniu Hudobnej Únie Slovenska, ktorá tento rok vznikla vďaka niekoľkým aktívnym osobnostiam, ktoré to robili úplne zadarmo pre dobro ostatných, sa podarilo aspoň nejakým spôsobom s vládou komunikovať. Iniciovali sa viacerí, ale najviac viditeľne Lumir Mati, manager Celeste Buckingham. Vynaložil obdivuhodné úsilie pre celú kultúrnu obec, napriek tomu, že prišiel o všetky príjmy pre svoju rodinu.

Jakub: Hlavne v prvej vlne sa stalo, že kalendár s podujatiami bol nabitý na tri mesiace dopredu a zrazu všetko padlo. Festival CAMPANA FEST na námestí v Nitre, ktorého som spoluorganizátor a technickým riaditeľom sme museli zrušiť. Museli sme vracať dotácie a zálohy prepadli. Na väčšine projektov, ktorým sa venujem, pracujem s kamarátmi a naša spolupráca je v rovine dôvery. Za 10 rokov, čo hrám a podnikám v tejto oblasti sa mi len raz stalo, že sme odohrali koncert a organizátor nás nevyplatil, ale aj to nakoniec po niekoľkých rokoch dopadlo dobre.

Ako vidia možné následky pandémie, ale aj to, či uvažovali nad zmenou povolania sa dozviete: v druhej časti rozhovoru.

The post Kultúra počas a po období pandémie. Aký bude svet potom? appeared first on Ženy podnikajte!.

Čo tento program ponúka, aké sú jeho výhody, prečo je dobré mať prehľad v digitálnych technológiách nám Mirka vysvetlila v rozhovore. Okrem toho pridala aj niekoľko tipov ako skĺbiť rolu matky a manželky s kariérou.

1. Vysvetlíte prosím jednoducho našim čitateľkám čo je to Mini Tech MBA for Women?

Mini Tech MBA je vzdelávací program, ktorý bol vytvorený špeciálne pre ženy. Do nášho programu prichádzajú dámy objavovať svet informačných technológií a zlepšovať svoje digitálne zručnosti. V programe študujú štyri mesiace, počas ktorých ich postupne prevedieme všetkými dôležitými IT témami, ktorým je v dnešnej dobe výhodné rozumieť.

Venujeme sa hardvéru, vývoju softvéru, programovaniu, dátovej analytike, tvorbe webov, počítačovej bezpečnosti, digitálnemu podnikaniu ale aj takým témam ako je napr. blockchain, machine learning či umelá inteligencia. Cieľom programu je poskytnúť dámam prehľad o tom, čo dnes svet IT ponúka a ako to môžu využiť pre svoju prácu.

Štúdium v programe je nastavené tak, aby bolo zvládnuteľné popri práci a rodine, keďže výučba prebieha vo večerných a víkendových termínoch. Špeciálne dbáme na to, aby sme pre dámy vytvorili bezpečné prostredie, v ktorom sa môžu bez obáv pýtať akékoľvek otázky a zdieľať svoje skúsenosti. Študovať sa dá prezenčne v Bratislave alebo online z akéhokoľvek kúta sveta.

Absolventky nášho programu majú po skončení štúdia komplexný prehľad o informačných technológiách, pokročilé digitálne zručnosti a rozšírenú sieť kontaktov o úspešné firmy a IT špecialistov. Práve vďaka tomu z programu odchádzajú s vyšším sebavedomím a rastúcimi kariérnymi ambíciami.

2. Ako ste sa Vy dostali k tomuto programu? Zaujímali ste sa vždy o technológie, IT a iné podobné témy?

V mojom detstve by ste zrejme nenašli náznaky vzťahu k technológiám. Pamätám si, že najviac ma bavilo pozorovať a napodobňovať „dospelákov“. Bežne som sa hrávala, že chodím do práce, niečo predávam a volám klientom z môjho detského telefónu. Muselo to byť veľmi komické, doteraz si pamätám, že som mala pokladničku, vizitky aj daňového poradcu. Vzťah som si vytvárala skôr k podnikaniu, preto som sa aj rozhodla pre štúdium biznisovej školy.

Ani počas štúdia ma technológie nijak obzvlášť neoslovili. V škole som sa im skôr vyhýbala, v tom čase som si nahovárala, že ich k práci manažérky nebudem až tak potrebovať. Uvedomenie prišlo až pri mojej prvej pracovnej skúsenosti, kde som ako projektová manažérka potrebovala riešiť webovú stránku, administrovať komplexnejší informačný systém a tým pádom aj komunikovať s IT-čkármi. Od toho momentu mi bolo jasné, že v IT mám čo dobiehať a začala som sa popri práci učiť.

Postupne som zisťovala, že žien, ktoré sa technológiám vyhýbajú je výrazne viac a že existujú spôsoby ako ich motivovať k objavovaniu IT sveta. Práve s tým cieľom vznikol aj program Mini Tech MBA, ktorý dnes funguje pod mojím vedením. Vďaka technológiám sa plní aj môj podnikateľský sen, ktorý ma navyše teší aj svojím hlbším sociálnym dopadom.

3. V našich rozhovoroch sa najčastejšie rozprávame o biznise a podnikaní. Myslíte si, že je náročné pre ženu začať podnikať? Alebo náročnejšie ako pre muža?

Začať podnikať je zrejme výzvou pre každého. Spraviť ten dôležitý prvý krok a vložiť doň “celé svoje ja” si vyžaduje riadnu dávku odvahy. Osobne mám rada výrok Henryho Forda: „Či si myslíte, že to dokážete alebo nedokážete, v oboch prípadoch máte pravdu”. Od kedy som sa stala manželkou a mamou, moje vnímanie toho, čo dokážem sa výrazne zmenilo. Výzvy súvisiace s podnikaním považujem za zvládnuteľné. Ako každá pracujúca mama, aj ja dnes veľmi starostlivo plánujem, priorizujem a narábam s časom. A ešte jedna veľmi dôležitá vec, neváham požiadať o pomoc keď ju potrebujem.

4. Prečo potrebujú ženy špeciálne vzdelávanie v IT technológiách? Nestačí to všeobecné, ktoré existuje aj pre mužov?

Možností ako sa učiť o technológiách je dnes naozaj veľa. My sme sa skôr zamysleli nad tým, prečo ich ženy nevyužívajú a podľa toho sme tvorili program Mini Tech MBA. Považovali sme za dôležité vytvoriť bezpečnú komunitu, v ktorej sa spoločne učí skupina žien s podobnými motiváciami. Zároveň sme chceli efektívne pracovať s voľným časom ženy, ktorý jej popri práci, rodine a domácnosti zostáva.

Obsah sme tvorili tak, aby bol zaujímavý pre rôzne profesie a každej účastníčke dal pevný IT základ, na ktorom môže ďalej stavať. Vnímali sme, že spoločnou výzvou mnohých žien je práve chýbajúce sebavedomie a odhodlanie presadiť sa v tejto oblasti. Preto majú v programe k dispozícii aj kariérneho poradcu a komunikačného kouča. Sústredíme sa na to, aby sa popri IT zdokonaľovali aj v komunikácii, vyjednávaní, feedbackovaní a zvládli napr. aj pohovory na technickejšie pozície.

5. Sú podľa Vás ženy znevýhodňované spoločnosťou, konvenciami, výchovou v rodine, stereotypmi a preto sa k týmto informáciám menej dostávajú a nie sú k tomu vedené. Alebo si za to my ženy takpovediac môžeme sami, že sa o technológie a IT málo zaujímame.

Existuje viacero psychologických či socio-ekonomických dôvodov pre ktoré je dnes v IT stále výrazne menej žien ako mužov. Dôvodom môže byť prístup vo výchove, vzdelávaní alebo aj naše vlastné preferencie. Moja skúsenosť so vzdelávaním žien však potvrdzuje, že neexistuje žiaden rozdiel medzi tým, ako IT vedomosti prijímajú muži a ako ženy. Dnes už máme naozaj dvere do IT otvorené a preto sa môžeme smelo sústrediť na pozitívne stránky a príležitosti, ktoré nám technológie prinášajú. Napokon, môže sa stať, že súčasná digitálna doba a jej ďalší vývoj nám ani nedá inú možnosť.

6. V čom všetkom mi pomôže kurz u Vás? Zvýhodní ma na trhu práce, zlepší moju kvalitu života, poskytne mi všeobecný rozhľad? Alebo je tento kurz vhodný iba pre špecifické povolania, ktoré prichádzajú do styku s IT?

Doteraz program Mini Tech MBA absolvovala stovka žien. Každá má svoj unikátny príbeh, no spája ich rovnaká ambícia – posunúť svoj pracovný a osobný život na novú úroveň. Väčšina žien si ku nám prichádza po prehľad v technológiách a pokročilé digitálne zručnosti, ktoré potrebujú využívať v práci. Do programu sa hlásia aj ženy, ktoré si chcú spestriť kariéru, rozšíriť obzory a kontakty. Najčastejšie u nás študujú manažérky, podnikateľky, právničky ale aj učiteľky a mamy na materskej. Jednoducho, byť “tech savvy”* sa oplatí dnes už v každej roli.

Najväčšou odmenou za našu prácu je sledovať úspešné kariérne príbehy našich absolventiek. Už takmer polovica z nich si výrazne kariérne polepšila tzn. posunuli sa na vyššiu pozíciu a viac sa špecializovali na IT. Významný dopad programu možno vnímať aj z pohľadu sebavedomia, spôsobu myslenia a komunikácie našich absolventiek. Po skončení programu sa stávajú nositeľkami inovácií vo firmách, stoja na čele digitálnej transformácie a efektívnejšie vedú technologické tímy. K celkovému pocitu spokojnosti prispieva aj to, že dokážu viesť plnohodnotnú konverzáciu s IT kolegami a priateľmi. V neposlednom rade trávia čas s ďalšími zaujímavými ženami a tak vznikajú aj nové priateľstvá a spolupráce.

7. Tento program je špeciálne navrhnutý tak, aby ho mohli absolvovať aj zaneprázdnené ženy popri práci, rodine, štúdiu, pretože vieme, že my ženy sa snažíme stíhať veľa vecí naraz. Ako je to s Vami? Máte recept na to ako zvládať kariéru, rodinu, koníčky a prípadne ešte niečo navyše?

Poznám iba jeden recept – každodennú sebadisciplínu. Jednou z najväčších výhod podnikania je možnosť “byť si sama sebe pánom”. Akurát keď chcem, aby veci poriadne fungovali, musím byť samej sebe riadne prísnym pánom 🙂

8. V dnešnej dobe je digitálny svet a technológie veľmi jednoducho prístupný širokej verejnosti. Často ale vidíme a jej jeho dopady. Diskutovanou témou je digitálny svet a deti, mnohým rodičom sa to trochu vymkýna z rúk a používajú technológie ako barličku. Nie je nič výnimočné vidieť na ulici dieťa v kočíku s mobilom v ruke, ako hypnotizovane sleduje blikajúcu obrazovku. Ďalším extrémom je chrániť dieťa pred technológiami a stavať sa na odpor súčasnej dobe. Čo si o tom myslíte?

Veľmi nerada by som súdila konanie iných rodičov, každý má nárok rozhodnúť o používaní technológií u svojich detí. Prirodzene, aj tieto rozhodnutia majú svoje následky. Mojou osobnou preferenciou je mať nad používaním technológií kontrolu. V praxi to znamená limitovať čas strávený pri obrazovke, ale aj starostlivo vyberať obsah, ktorý deťom ponúkneme.

9. A v nadväznosti na predchádzajúcu otázku, ako to máte u Vás doma? Budete svoju dcéru viesť k využívaniu moderných technológii a vzdelávaniu v IT oblasti, alebo sa ju naopak budete snažiť čo najdlhšie chrániť pred digitálnym svetom?

Čas s rodinou je pre mňa cenný, trávime ho väčšinou vonku, pri športe alebo hre. Veľa čítame, maľujeme a rozprávame sa. Technológie nám výborne poslúžia ak máme chuť na peknú Disney rozprávku alebo hudbu. Na tablete máme aj zopár hier, ktorým venujeme možno 30min týždenne. Vďaka nim sa dá hravo učiť abeceda, počítanie alebo angličtina. Očakávam, že zaujímavé povolania budúcnosti sa bez technológií nezaobídu, preto budem v správnom čase svoje deti určite motivovať k vzdelávaniu aj v tejto oblasti.

10.V jednom z našich článkov sme sa venovali podnikaniu na materskej dovolenke Vy ste už celkom krátko po pôrode začala znovu pracovať. Môžete dať nejaký jednoduchý návod pre tie mamičky, ktoré cítia potrebu sa pracovne realizovať aj v tomto období? Ako sa Vám podarilo plnohodnotne skĺbiť prácu a starostlivosť o bábätko počas MD?

V prvom rade sa asi treba zamyslieť nad tým, kedy sa cítime komfortne. Ja som sa rozhodla zostať pracovať aj po narodení dieťaťa, pretože som svoju prácu mala rada a vnímala som, že na to mám kapacitu. Firma, v ktorej som vtedy pracovala sa mi odvďačila dôverou a flexibilitou, mohla som si ponechať jeden menší projekt a venovať sa mu vtedy, keď mám  priestor. Vôľa bola na oboch stranách. Veľmi mi vtedy pomohlo zostať v kontakte s pracovným svetom, práve vďaka tomu bol pre mňa nábeh do podnikania plynulejší.

Ak vnímate, že sa chcete realizovať aj v období počas materskej, dá sa to vďaka flexibilným úväzkom, menším projektom, dobrovoľníctvu, neziskovým projektom ale aj podnikaniu. Každá z týchto aktivít môže dať žene pocit sebarealizácie aj mimo rodinného života. Opäť však platí, že to nemusí byť potrebou každej ženy a je úplne v poriadku, ak chcete tento čas venovať iba rodine.

11. Čo by ste na záver odkázala našim čitateľkám

Milé čitateľky, ak máte chuť nazrieť do sveta informačných technológií, dajte šancu ženským komunitám, v ktorých sa môžete navzájom podporovať. Skutočne netreba mať z technológií obavy, sú tu pre nás a v týchto pandemických časoch nám pomáhajú ešte výrazne viac ako kedykoľvek predtým. V IT máte dvere otvorené 🙂

Mirke ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a držíme jej palce v práci aj v súkromnom živote.

*pozn. autora: Označenie osoby, ktorá ovláda použitie technológií, najmä počítačov.

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: Martina Juríčková (titulka), Peter Kováč

The post Rozhovor s Mirkou Uhnak (Mini Tech MBA) appeared first on Ženy podnikajte!.

1. Priniesla ste na Slovensko švajčiarsku značku zubnej hygieny Curaprox, aké boli Vaše začiatky? A prečo ste sa rozhodli práve pre toto odvetvie?

Moja mama bola zubná lekárka – čeľustná ortopédka, môj biznis partner jej žiak. Do švajčiarskeho Curaproxu sme pôvodne vycestovali s úmyslom spustiť na Slovensku vzdelávací projekt pre deti Dentalalarm. Ponuka založiť firmu prišla od majiteľa.

2. Myslíte si, že je náročné pre ženu začať podnikať? Vy ste pôvodným povolaním učiteľka, nebála ste sa vstúpiť tak trochu do neprebádaných vôd biznisu?

Môj otec viedol účtovníctvo ambulancii mojej mamy, od 15. rokov ma zapájal a chcel, aby som tomu rozumela. Nie úplne úspešne, ale minimálne som z toho prestala mať strach. V 22 rokoch som si založila živnosť. Keď som organizovala Korunovačné slávnosti a písala projekty pre Bratislavu-Staré Mesto, naučila som sa pracovať s väčším rozpočtom. Dodnes verím, že kto nič nerobí, nič nepokazí. Chyby sa dejú a sú dôležitou súčasťou učenia sa. Netreba ich skrývať, ale pomenovať, aby sme sa cez ne mohli posunúť.

3. Čo všetko to vyžadovalo priniesť takúto značku na slovenský trh? Bolo potrebné si získať dôveru švajčiarskej materskej firmy?

Mali sme pomerne podrobný plán vzdelávacieho projektu, v rozmere aký dovtedy nerobila žiadna iná krajina z Curaprox siete. Myslím, že sme presvedčili najmä svojim nadšením.

4. V čom Vás Švajčiari inšpirovali? Aké inovácie ste spolu so značkou priniesli na Slovensko?

Produkty Curaprox sú unikátne, lebo sú vyrobené tak, aby mohli dokonale slúžiť svojmu majiteľovi v tom, na čo sú určené. Plus sú tak krásne, že z nich máme navyše aj radosť. Unikátny je koncept, ktorý s nimi prinášame – iTOP – individuálne trénovanú prevenciu. Je to systematický spôsob, ako sa naučiť optimálnu starostlivosť o ústne zdravie cez praktický tréning (touch to teach) – u zubného lekára, dentálnej hygieničky, na Dentalalarme alebo v Smile Shope. iTOP pokrýva akceptovateľné, účinné a netraumatické spôsoby výuky správnej ústnej starostlivosti.

5. Na Slovensku ste spôsobili, dá sa povedať, dentálnu revolúciu odvážnym marketingom, propagáciou dentálnej hygieny aj napr. na hudobných festivaloch, na školách a pod. Do tej doby bola zubná kefka nevyhnutnosť, ktorú sme videli iba v drogérii a ani samotní predajcovia nepociťovali potrebu jej propagácie, navyše vyzerali všetky úplne rovnako. Máte pocit, že ste v tomto prípade našli „dieru“ na slovenskom trhu?

Maxi dekorácia Curaprox na festivale Pohoda.

Máme úprimný záujem, aby si ľudia na Slovensku zachovali vlastné zuby od narodenia až do svojich posledných dní. Lebo je to možné a nie je to až také náročné. Nikdy nám nešlo v prvom rade o predaj. Keď sme začínali, slovenské deti boli na tom takmer najhoršie v Európe v počte pokazených a vytrhnutých zubov vo veku 12 rokov. Veríme, že systematickou prácou s deťmi, rodičmi aj tým, že sme v prevencii nápomocní odborníkom sa tieto čísla výrazne zlepšili.

6. Aký je stav povedomia o dentálnom zdraví na Slovensku? Značka Curaprox na Slovensku do veľkej miery prispieva k osvete. Sledujete aj prostredníctvom nejakých prieskumov, štatistík ako sa postupne mení toto povedomie aj Vašim vplyvom?

Žiaľ, prieskum podobného rozsahu ako sa robil v r. 1999 sa už odvtedy neopakoval. Ale my sme za tých 15 rokov už vyškolili viac ako 200 000 detí aj dospelých, takže veríme, že nejakú pozitívnu stopu to zanechalo. V r. 2005 bol pojem dentálna hygienička takmer neznámy. Našou víziou bolo urobiť zo starostlivosti o zuby nový návyk, aby bola návšteva hygieničky rovnako normálna ako ísť ku kaderníčke, či na kozmetiku. Toto sa nám z veľkej časti, verím, podarilo.

7. Ste podnikateľka, spoluzakladateľka veľmi úspešnej spoločnosti, aktivistka a zároveň mama. Mnohé ženy sa boja podnikania, pretože by to museli skĺbiť s rodinou a ďalšími povinnosťami. Ako sa Vám darí spojiť pracovný, spoločenský a súkromný život?

Niekedy lepšie, niekedy horšie. Ako všetci ľudia, ktorých poznám, aj ja balansujem medzi týmito stránkami života a snažím sa ich napĺňať tak, aby som si splnila svoje povinnosti, radosti a nerobila kompromisy v témach, ktoré sú pre mňa dôležité. Potrebujem lásku a blízkosť svojej rodiny a priateľov, ale aj realizáciu v práci, či súkromí a priestor na seba samu. Veľmi mi pomáha, keď svoje potreby otvorene pomenovávam. Väčšinou vieme nájsť riešenie, keď máme potreby jasne pomenované.

8. Ako sa zo značky stane lovebrand?

Na začiatku je úprimná láska k zákazníkovi. Láska tvorí lásku. No a potom z oblasti marketingu – je to kombinácia správania sa značky spôsobom, ku ktorému sa chceme prihlásiť a pekného, atraktívneho vizuálu a dizajnu. A samozrejme konzistencie cez všetky komunikačné toky. Znamená to aj, že ľudia vo firme sú hodnotovo zladení, chápu misiu značky a horia pre ňu.

9. Značka Curaprox sa postupne stáva symbolom zodpovedného prístupu k prírode a prináša ekologické spôsoby spracovania napr. použitých zubných kefiek. U Vás to ale nie je iba prázdny marketing, vy praktikujete ekologickejšie správanie aj vo Vašom office. Prečo si myslíte, že je potrebné o tom hovoriť a ako by sa mali správať zodpovedné firmy?

To, ako sa ako ľudia k zemi správame, tvorí našu budúcnosť. Každá firma má veľký potenciál urobiť zásadnú zmenu – zavedením ekologickejšieho prístupu ovplyvní nielen svojich zamestnancov, ale aj ich rodiny a známych, keď sa stanú úprimnými ambasádormi tohoto nazerania na život. Náš office zaviedol princípy zero waste už v r. 2018. Náš projekt Kancel bez koša sme si nenechali pre seba – Inštitút cirkulárnej ekonomiky použil naše materiály na zaškolenie kolegov už v desiatkach iných firiem vrátane prezidentskej kancelárie. Tisíce košov vyrobené z desiatok tisíc vrátených kefiek už slúžia na triedenie odpadov vo viac ako 4 000 triedach. Sme len malá firma v porovnaní s veľkými korporáciami. Predstavte si, aký efekt by malo dôsledné zavedenie takejto filozofie vo firmách so stovkami a tisíckami ľudí. Je to len vec nastavenia. Materiály už existujú aj pre korporácie: http://bit.ly/kancel_bez_kosa

10. Dá sa povedať, že okrem výnimočného biznisu a marketingových metód, ste priekopníčkou aj vo filantropii. Nie je asi celkom zvykom aby sa veľké firmy na Slovensku venovali aj tejto sfére, čo Vás k tomu vedie? V čom vidíte zmysel nestarať sa len o seba a zárobok, ale aj o druhých a prečo by to mali robiť aj iné firmy?

Nepotrebujeme ďalšie autá, nové telefóny pri každom novom modeli, ani dovolenky v najlepších hoteloch – a to niežeby som si to niekedy tiež neužila aj takto, ale s mojim mužom chceme, aby sme mali normálne zážitky s našimi deťmi. Spoločný čas v záhrade, v lese, pri jazere či na horách, aby poznali rovnako stanovačku, hostely, spanie na pláži pod hviezdami, cestovanie mhd, vlakmi a na bicykli. Aby sme si zažívali dobrodružstvá a vzrušenie z vecí, ktoré sú normálne dosiahnuteľné pre väčšinu ľudí. Takýto život je naplnený a nie je drahý. Nemusíme veľa míňať a nechceme ani veľa investovať – z dôvodu, aby sme zarobili viac. Keď môžeme, podporujeme radšej zmysluplné projekty a témy, na ktorých nám záleží, prípadne pomáhame iným pri rozbiehaní vlastných projektov. Posúvaním Slovenska k jeho zelenšej, inkluzívnejšej a vzdelanejšej verzii robíme v konečnom dôsledku najlepšie sebe aj našim deťom.

11. Nie je žiadnym tajomstvom, že ste svoju funkciu odovzdali novej riaditeľke. Čomu sa momentálne venujete a čo plánujete najbližšie obdobie v pracovnom aj súkromnom živote?

Lucka Rabatinová je skvelá nová CEO, stretávame sa väčšinou raz týždenne, aby sme sa porozprávali o tom, ako sa Curaproxu darí, brainstormovali spolu, posúvali strategické veci. Keď niekto z tímu potrebuje, „môže si po mne siahnuť“ a niekedy sa to deje.

Mám tú česť pracovať v správnych radách niekoľkých fantastických organizácií – v Bystrinách identifikujeme po celom Slovensku lokality, kde sa koncentruje výborná nová energia a prepájame ich – či už ide o bardejovskú Baštu, rožňavský Kláštor, banskobystrickú Záhradu, ale aj ďalšie lokálne či celoslovenské skvelé združenia ako Gotická cesta, Living Memory, CKO, odporúčam pozrieť si stránku bystriny.sk

Fotografia: Kultúrno-kreatívne centrum Kláštor

So Slovenskou debatnou asociáciou meníme branding a ideme rozbehnúť firemné debatné kluby, aby sme sa my pracujúci naučili debatovať rovnako kvalitne ako stredoškoláci v SDA. Debata neuveriteľne rozvíja kritické myslenie, ale aj empatiu a schopnosť učiť sa, pracovať v tíme, správne argumentovať a počúvať s porozumením. Želala by som si, aby bol debatný klub na každej základnej, strednej aj vysokej škole, v každej firme – myslím, že naša spoločnosť by sa vďaka tomu obrovsky posunula vpred.

 V Nexterii pripravujeme a podporujeme novú generáciu slušných a schopných mladých lídrov a líderiek v rôznych oblastiach a prepájame ich s praxou. Nexteria Leadership Academy považujem za trojročný slovenský Harvard, ale máme aj kratšie formáty, ako je napríklad Nexteria Lab, ktorý je dostupný online a môže byť skvelým prvým krokom v posune k zmysluplnej práci a seba rozvoju.

V Nadácii mesta Bratislavy sa zameriavame na podporu udržateľnosti kultúry a komunitného života mesta. V správnej rade schvaľujeme programovú stratégiu – na tento rok už boli vypísané grantové programy Komunity a Kultúra, ako aj podpora pohybových aktivít a neformálneho vzdelávania v oblasti práce s deťmi a mládežou a to na projekty realizované online.

Pracujem tiež s Leafom na rozvojových Krúžkoch, s Cestou von, OSF, Via Iuris, Post Bellum, Nadáciou Pontis. Moja osobná vášeň pre zelené témy sa ešte posilnila štúdiom permakultúry a spoluprácou so Živicou, Ekopolisom, Incienom.

Pred niekoľkými rokmi sme s mojimi mega šikovnými biznis partnermi Janom Šifrom a Martinom Jenčom založili Folk a Milk, kde pripravujeme obsahovo a dizajnovo komunikáciu pre firmy a s nimi a ďalšími skvelými ľuďmi sa snažíme rozbehnúť tému regenerácie Slovenska – nám už nestačí udržateľnosť – treba zmeniť slovník a nastavenie.

S ďalšou akčnou skupinou pracujeme na téme ako sa Slovensko stane lepšou krajinou cez vybudovanie vzájomnej dôvery medzi ľuďmi na úrovni jednotlivcov, organizácií a potom inštitúcií. Ako aj na projekte zcitlivujúcom vnímanie LGBTi skupiny.

S mojim CPRX biznis partnerom a blízkym priateľom Palom Andelom rozvíjame AI pre čítanie zubných röntgenov, aj potenciálnu spoluprácu na prateľných overaloch s najvyššou triedou ochrany pred Covid.

Veľa sa učím, vo všetkých spomínaných projektoch a aj samostatne – prihlásila som sa do Brainery cez High Brows, ako aj do Sokratovho inštitútu. Robila som si psychologický výcvik.

A samozrejme sa snažím tráviť normálny čas učením sa, hraním a rozhovormi so svojimi deťmi, partnerom, rodinou a priateľmi. Zatiaľ nemám ani trochu pocit, že by som sa nudila.

12. Čo by ste odkázala ženám, našim čitateľkám, ktoré sa rozhodli ísť svojou vlastnou cestou, ale majú obavy, či to zvládnu?

Verím, že každá žena by mala byť šťastná podľa svojej vlastnej definície. Okolo seba sa máme pozerať kvôli inšpirácii, ale mali by sme stráviť dostatok času načúvaním vlastného hlasu, čo vlastne naozaj chceme, aký život chceme mať. Neriadiť sa len očakávaniami ostatných, tvoriť si svoju cestu a pracovať na sebe, na nej, či už ako mamy, ktoré sa starajú o deti, zamestnané v práci, ktorá nás napĺňa alebo ako podnikateľky. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Strach a obavy sú prirodzené, aj ja ich mám. Odvaha sa buduje jedine každým prekonaním strachu. Prajem vám veľa šťastia na tejto ceste.

Lucii ďakujeme, že si pri svojom nabitom programe našla čas aj na náš rozhovor. Želáme jej veľa inšpirácie a energie do nových projektov.

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: súkromný archív Lucie Paškovej, Nina Skalikova Photography (úvodná fotografia), rožňavský Kláštor

The post Rozhovor s Luciou Paškovou appeared first on Ženy podnikajte!.

1. Projekt WakiVaky vznikol ešte na vysokej škole v rámci skupinového zadania. Po skončení predmetu sa skupina rozpadla, no Ty si sa rozhodla projekt zachovať a pokračovať v ňom. Prečo?

Môj prvý zámer bol vytvoriť si cvičnú firmu, na ktorej si vyskúšam podnikanie počas školy, aby som sa neskôr mohla rozhodnúť či chcem podnikať a v čom. Neskôr som si uvedomila, že podnikateľský nápad WakiVaky má potenciál a bola by škoda sa ho vzdať a zahodiť všetku tú snahu, takže tento cvičný školský projekt som pretavila do reálneho podnikania a rozvíjam ho do dnes.

2. Bola si jednou z piatich finalistiek the AmCham EU Youth Entrepreneurship Award 2020, finále sa malo konať 11. júna 2020. Ako si sa dostala do tohto prestížneho rebríčka?

Za nomináciu o toto prestížne ocenenie ďakujeme Evke Vargovej z organizácie JA Slovensko n. o., no a o postup do finále porote AmCham EU.

3. Myslíš si, že je náročné pre ženu začať podnikať? Je pre Teba WakiVaky business projekt, alebo to berieš iba ako koníček?

Myslím že začať podnikať je pre ženu rovnako náročné ako aj pre muža. Každý človek má svoje silné aj slabé stránky, s ktorými sa musí naučiť pracovať. Samozrejme sa snažím, aby sa projektu WakiVaky darilo a aby prosperoval, no ide mi hlavne o rozvíjanie myšlienky a hľadanie ekologických alternatív v tomto podnikaní.

4. Aké všetky pozície zastávaš vo WakiVaky, manažérsku, riadiacu, výkonnú…? Robíš si aj sama návrhy, vyberáš látky, dohoduješ dodávateľov, odberateľov? A ako to všetko stíhaš, keď máš popri tom ešte ďalšiu prácu?

V projekte zastávam riadiacu pozíciu, riešim obstaranie materiálu, marketing, predaj, atď. Ale nie je to len o mne. Mám šťastie na ľudí, ktorí mi s projektom pomáhajú a pracujú na ňom s rovnakým nasadením. O výrobu sa starajú naše pani krajčírky a jeden pán krajčír, ktorí majú dlhoročné skúsenosti a inovatívne nápady pri strihoch a prevedeniach produktov. Dávame priestor aj študentom, ktorí majú záujem o stáž alebo brigádu a pomáhajú nám napríklad s marketingom, navrhovaním produktov, alebo s predajom na festivaloch.

Prácu sa snažím plánovať efektívne, takže stíham aj viac vecí. Chcem mať rozhľad a zručnosti vo viacerých oblastiach, takže mi to takto vyhovuje.

5. Nadviažme na predchádzajúcu otázku. Ako to dokážeš spojiť so svojim súkromným životom? Máš čas na rodinu, priateľov, partnera?

Áno, dokážem si nájsť čas na svoju rodinu, priateľov aj koníčky. Cez týždeň sa snažím stihnúť toho čo najviac, aby som mohla cez víkend vypnúť a ísť sa odreagovať do prírody. Moja práca je v určitom zmysle flexibilná, takže si viem naplánovať čas aj na cestovanie a koníčky, ktorým sa venujem. To ma udržuje v rovnováhe a dodáva mi energiu na ďalšie pracovné dni.

6. Vaša myšlienka má okrem komerčného ďalšie dva rozmery, ekologický a sociálny. Prečo je podľa Teba, dôležité aby mali firmy aj takýto hlbší zmysel?

Firmy by podľa mňa mali pozitívne vplývať na spoločnosť a slúžiť ľuďom. Okrem dosahovania zisku, by mali myslieť aj na sociálnu a ekologickú zodpovednosť. Koniec koncov je to sedliacky rozum, že nebudem vyrábať niečo, čoho je na svete prebytok, alebo sa budem snažiť efektívne spracovať svoje zdroje tak, aby neohrozovali životné prostredie, v ktorom žijeme.

7. Poďme sa baviť o ekológii, ako si prišla na myšlienku upcyklácie, čo to vlastne v praxi znamená? Ako sa dajú získavať materiály na upcykláciu, tak aby bolo možné im dať „novú dušu“? Ako sa to dá robiť vo veľkom?

Myšlienka upcyklácie u nás vznikla tak nejako prirodzene, keď sme videli, že materiály vhodné na výrobu našich produktov chce niekto zlikvidovať a že ich dokážeme čerpať aj vo väčších množstvách, čím vlastne ľuďom ktorí sa ich chceli zbaviť robíme službu. Začali sme sa zaujímať o odpadové materiály, ktoré produkujú firmy a vymýšľať z nich zaujímavé a originálne doplnky. To že sú tieto materiály u niekoho označené ako vyradené a odpadové neznamená, že sú špinavé alebo inak znehodnotené. Práve naopak, postupom času sa dostávame k veľmi zaujímavým materiálom, napríklad z automobilovej výroby, ktoré majú perfektné vlastnosti a vysokú kvalitu.

8. Je to ťažké (a drahšie) pre firmu správať sa ekologicky? Ako sa to dá aplikovať napr. v eshope? Stáva sa mi, že si objednám ekologický prací prášok a ten mi príde v plastovom vrecku, obalený kilom fólie a ešte v krabici zalepenej páskou. Ako je to u Vás?

U nás niekedy používame ešte aj tie obalové materiály z druhej ruky 😀 Nemyslím si, že je pre firmu náročné správať sa ekologicky. V mnohých prípadoch je to skôr jednoduchšie a lacnejšie. Bohužiaľ, niektoré firmy sa snažia vyzerať ekologicky len na oko a nevadí im, že polovica procesov má absolútne zlý dopad na životné prostredie, hlavne, že u zákazníkov budú vyzerať „zeleno“. Je to otázkou celého cyklu fungovania firmy, od obstarávania, výroby, balenia,.. no myslím si, že sa to dá.

9. Vám ale nestačilo, že ste ekologickí, tak ste si k tomu pridali ešte sociálny rozmer. Povedz nám o tom viac.

Áno, naša firma má okrem ekologického rozmeru aj sociálny. Chceme, aby naše produkty boli šité na Slovensku. Dávame prácu a možnosť sebarealizácie ľuďom na dôchodku, invalidom, alebo znevýhodneným skupinám. Títo ľudia sú veľmi šikovní a zruční v remesle ktoré robia, takže sme za nich radi a majú dôležité miesto v projekte WakiVaky.

10. Okrem bežného zákazníka, šijete na mieru aj pre firmy ako sú Pohoda Festival, DM drogerie markt, Pán Králiček, Cyklopoint Bratislava, PureNuts. Ako sa Vám podarilo nadviazať tieto spolupráce?

Podnikanie je z veľkej časti o nadväzovaní partnerstiev a spoluprác, ktoré Vás posúvajú vpred. Za každou firmou stojí človek, s ktorým si viete vybudovať vzťah. Z niektorými ľuďmi z vymenovaných firiem som sa kamarátila skôr, ako sme vymysleli nejakú spoluprácu. Iní sa na nás nakontaktovali napríklad prostredníctvom rôznych podujatí, ktorých sa často zúčastňujeme, alebo prostredníctvom referencií či našich marketingových kampaní. Ciest ako nadviazať spoluprácu je viacero, stačí keď je človek otvorený, nebojí sa výziev a potom to už ide samo.

11. Aké sú Tvoje plány na najbližšie obdobie, osobné aj pracovné?

Mám v pláne pokračovať v tom čo robím a naďalej sa rozvíjať v oblastiach, ktoré som si vybrala. Vo voľnom čase chcem športovať, cestovať a užívať si chvíle s mojimi blízkymi. Pracovných plánov je tiež niekoľko – práve pracujeme napríklad na dokončení katalógu s ponukou ekologických darčekových a reklamných predmetov pre firmy. Práce je však stále dosť aj na tvorbe konkurencieschopného e-shopu, či vývoji a inovácií našich produktov.

12. Čo by si odkázala ženám, našim čitateľkám, ktoré sa rozhodli ísť svojou vlastnou cestou, ale netrúfajú si opustiť svoj job a istoty, ktoré im ponúka?

Nemyslím si, že ísť si vlastnou cestou znamená v každom prípade opustiť svoju prácu. Najmä, keď si žena netrúfa a nechce opustiť istoty, ktoré má. Samozrejme, keď chce človek niečo zmeniť, na začiatok to chce dávku odvahy a sebazaprenia. Ale hlavné je, aby robil to, čo ho baví a v čom vidí zmysel.

Dominike ďakujeme za rozhovor, želáme jej veľa úspechov a síl na jej ceste a dúfame, že jej zodpovedný prístup bude inšpirovať mnohých podnikateľov a firmy.

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: súkromný archív Dominiky Podolanovej

The post Rozhovor s Dominikou Podolanovou (WakiVaky) appeared first on Ženy podnikajte!.

Martina Valachová je žena, ktorá v živote niekoľkokrát padla a niekoľkokrát vstala. Alebo aj naopak. Jej najsilnejšou stránkou je schopnosť veci popísať a hneď i realizovať. Často bez prípravy a bez skúseností, pretože ako sama hovorí: “Život a prax vás naučia skoro všetko…”

Svoju kariéru odštartovala ako finančná riaditeľka a konateľka v dcérskej spoločnosti švajčiarskeho koncernu. Zároveň založila svoju vlastnú spoločnosť, ktorá sa venuje marketingu a poradenstvu v oblasti obchodu. Neskôr pôsobila ako marketingová riaditeľka, venovala sa lektoringu, podieľala sa na rozvoji niekoľkých značiek a v týždenníku Slovenka viedla rubriku Rodinná peňaženka. Projektov a pracovných pozícii by sme mohli spomenúť ešte niekoľko, v súčasnosti sa ale venuje nielen svojej marketingovej agentúre, ale najmä projektu 40+, o ktorom nám povedala viac.

1. Martina, Vy aktuálne žijete hlavne projektom 40plus. Ako to celé vzniklo a čo Vás k tomu viedlo?

Áno, projekt 40plus mi zaberá skoro všetok voľný čas. Ešte ma samozrejme neživí. Mojou hlavnou prácou je marketingové poradenstvo, hlavne content marketing.

Celé sa to ale začalo tak, že ma nikde nechceli. Na pracovnom trhu som bola vyhodnotená ako stará. Znie to šialene. Zrazu som sa ocitla na malej úzkej cestičke, kde začala byť tma a hmlisto. S týmto som nepočítala… Bola som „zvyknutá na diaľnice“!

Namiesto toho, aby som z toho chytila depresiu, rozhodla som sa definitívne prestať pracovať pre iných ako zamestnanec (zamestnať sa podľa mojich predstáv nedalo, pretože po 40-ke a bližšie k 50-ke vás jednoducho pracovný trh na vyšších pozíciách odvrhne ako nechcené dieťa, alebo vás nechce kvôli vašej prekvalifikovanosti).

Tak som si povedala, že stačilo. Nebudem presviedčať mladých ľudí na HR, že nie som na odpis.

Spolu s tým, že som založila agentúru, založili sme aj o.z. Inštitút Trvalého Rozvoja 40plus a po roku som sa rozhodla, že vytvorím Magazín 40plus.

Sme prvá slovenská odborná platforma venovaná reštartu ľudí po 40tke. Podporujeme ľudí 40 plus, ktorí sa rozhodujú pre zmenu v kariére alebo osobnom živote, hľadajú nové príležitosti a sú konfrontovaní s vekovou diskrimináciou. Dodávame ľuďom po 40-ke odvahu a povzbudzujeme ich sebadôveru v procesoch náročných zmien.

Hľadáme systémové riešenia v oblasti odstraňovania vekovej diskriminácie a zároveň sme v kontakte s individuálnymi príbehmi ľudí vo veku 40 plus, ktorí majú čo ponúknuť a chcú byť aktívnou súčasťou spoločnosti.

2. Náš web sa týka predovšetkým žien podnikateliek. Myslíte si, že je náročné pre ženu začať podnikať, bez ohľadu na vek?

S vekom to podľa mňa nemá nič spoločné. Najdôležitejšie je vaše PREČO. Moje bolo silné. Bola v ňom túžba odovzdávať skúsenosti, ale aj moju energiu a radosť, keď sa môžem deliť o nápady, zavádzať ich do praxe a potom vidieť výsledky. Ja som v tomto taký „blázon“. Potrebujem k životu úspech. A teraz mám na mysli hlavne úspech mojich klientov, keď spolu vymyslíme veci, ktoré fungujú. A potom sa to prenesie na mňa a viem z toho pocitu normálne vyžiť, že takmer zabudnem jesť…

Čiže každý, kto sa pustí do podnikania si musí zodpovedať jeho vlastné PREČO. Svoju víziu. Pretože ako hovorí SIMON SINAK: “ ĽUDIA NEKUPUJÚ ČO ROBÍTE, ale PREČO to robíte.”

3. Aké boli Vaše obavy, keď ste začínala s novým projektom?

Jasné, že som mala obavy. Potom som stretla kamarátku z detstva a ona mi povedala, aby som sa sústredila na prvý krok a netrápila sa čo bude. Dosť mi to pomohlo. Keby mi vtedy niekto povedal, že napríklad náš portál bude mať po 2 rokoch čítanosť 100 000 ľudí mesačne, tak ho vysmejem. Alebo že budem robiť vlastný Podcast s názvom Praktický sprievodca životom po 40-ke… Moja najväčšia túžba je mať vlastnú reláciu a Talkshow.  Pred 3 rokmi podcasty na Slovensku nikto nerobil. Začala som vo februári a vnímam to ako tréning. Keď príde ponuka na moderovačku alebo na vlastnú reláciu či Talkshow s názvom ÚPLNE INAK, ja budem PRIPRAVENÁ!

Keby som na začiatku nemala to svoje PREČO a zurvalsky by som si hľadala prácu, nič z tohto by nebolo. Možno by som mala robotu v nejakej presklenej budove a musela by som denne tráviť na nudných poradách… A tŕpnuť, pretože každý rok mám o rok viac a to je problém.

Skrátka a dobre. Treba len vedieť to svoje PREČO a potom ísť a každý deň využiť naplno. No a popritom sa samozrejme o seba starať a nezabúdať, že zdravie je na prvom  mieste. To žiaľ dosť ľudí zabúda a potom končia na rôznych drahých klinikách a na PN. Takže s rozumom … Inak aj tu robím vlastný program pre ľudí po 40-ke a je venovaný reštartom žien.

4. V posledných rokoch sa už aj na Slovensku začalo hovoriť o pracovnej diskriminácii. Otvárajú sa otázky rodovej, rasovej či politickej diskriminácie, na tú vekovú sa ale akosi pozabudlo. Ako si to vysvetľujete? To, že existuje je všeobecne známa vec, prečo sa ale o nej nehovorí?

No! Ako kto? Ja hovorím, ba až kričím! Ale nie je všetkým dňom koniec. Máme pripravený projekt Stážista, ktorý by tu mohol spôsobiť malé zemetrasenie. Zastavila nás korona, ale verím, že ho spustíme. Od jesene budeme hľadať partnerské firmy, ktorým na týchto témach a hlavne na odstraňovaní diskriminácie naozaj záleží. Ukážu sa tie firmy, ktoré to myslia vážne.

5. Aký to podľa Vás môže mať dopad na spoločnosť, ak budeme programovo odmietať zamestnávať ľudí, ktorí majú „už čo-to za sebou“?

Je to chorý program, ktorý neprináša nič dobré. Tu sa ale musia zamyslieť firmy a najmä tie veľké. Tlak na nonstop výkon za čo najmenej peňazí už so sebou prináša trpké ovocie. Jednoducho povedané, ľudia kolabujú. Nás čítajú ľudia od 35 rokov a často mi píšu, že sa cítia vyhorení a “použití”. Takto to jednoducho nepôjde a čím skôr na tom budeme pracovať viacerí, tým lepšie. Áno, možno ľudia okolo 50ky nie sú tak rýchli, ale majú skúsenosti. Sama som zvedavá, ako bude reagovať pokoronový pracovný trh.

6. V čom vidíte najväčší vplyv Vašej činnosti? Aj keď je to určite beh na dlhú trať, vidíte už prvé výsledky, ktoré Vás tešia?

Naša činnosť je beh na dlhé trate. Je to ťažké poslanie, ale nevadí. Prvé výsledky sú vidno. Napríklad na Profesia Days sme mali plný stánok na prasknutie. So šéfkou profesie Ivanou Molnárovou sme sa dohodli aj na Talkshow na túto tému a v našom priestore stálo viacej ľudí, ako pri hlavnom pódiu. Toto považujem za veľmi cenné. Som propagátorkou tejto myšlienky a keď niekam prídem, tak ľudia ma už sami oslovujú a pridávajú sa. Operujeme s desiatkami spolupracovníkov a vieme v rámci online poradne alebo aj formou odborných článkov motivovať a posmeľovať, ale aj prinášať riešenia.

7. Na ženy sú často kladené aj iné ako pracovné nároky, rodina, partner, domácnosť, občas nazývané aj ako „udržiavanie rodinného ohňa“. Ako sa Vám darí skĺbiť osobný a pracovný život? Máte na to nejaký recept?

Ejha, to je ťažká otázka. Mám doma 3 chlapov (aj keď starší syn už u nás nebýva, ale na kávu príde denne). Oni ma akceptujú takú, aká som. Niekedy nie je navarené, tak navaria. Pomáhajú aj s domácimi prácami, teda poviem to tak, oni to berú ako normálnu vec. Pretože na robote nie je napísané, kto ju má urobiť…

Som vydatá 31 rokov, takže samozrejme všetko bolo. Aj hrmelo. Aj sa blýskalo. Ideálny vzťah  podľa mňa neexistuje. Mám muža, na ktorého sa môžem absolútne spoľahnúť. Jednoducho neviem ako som si to zaslúžila, ale takto to je. A na druhej strane, keď je zle, tak on vie, že to isté nájde u mňa (aj keď niekedy tak južansky temperamentne podané).

9. Počas korony ste napísali knihu. Ako ste to stihli?

No to je tak. Počas korony ľudia písali na sociálne siete, že musia sedieť doma a učili sa kváskovať. Z chleba sa priberá, tak ja som radšej písala… Ale vážne. Tá kniha je a nie je to náhoda. Ja sa totiž celý život zaoberám financiami a dobrým hospodárením (na začiatku mojej kariéry aj profesionálne…). Keď prišla korona, tak som odvšadiaľ počula, že ľudia nemajú finančné rezervy ani len na mesiac či dva. Dokonca 80% Slovákov nemá rezervy na viac ako 3 mesiace života. Mňa to šokovalo. Sadla som si a napísala som knihu. Vydávam si ju sama (som ale obklopená super ľuďmi v tíme okolo Literárneho domu) a teraz beží predpredaj. Eshop sa volá #budeakonebolo… To je preto, že po prečítaní knihy Kam miznú vaše peniaze garantujem, že sa ľuďom zmení pohľad na narábanie s financiami. Súčasťou knihy je aj Cvičebnica, takže v knihe spájam moje veselé historky, tipy a návody priamo aj s tréningom. Už teraz sa kniha teší podpore. Špeciálne sa v nej venujem aj ľuďom, ktorí podnikajú, pretože podnikatelia by mali mať ešte inak vycibrený pohľad na rezervy a na narábanie s peniazmi. Verím, že bude pre všetkých osožná.

10. Čo by ste odkázala ženám, našim čitateľkám, ktoré sa rozhodli ísť svojou vlastnou cestou a začať podnikať napríklad aj po 40-ke?

Môj odkaz je jednoznačný. Nájdite najprv oporu v sebe, pretože so sebou ste v spojení 24/7. Spíšte si na papier čo máte radi a čo nechcete robiť. No a začnite. Cestou samozrejme prídu prekážky. Bude sa vám možno zdať, že ľudia z vášho okolia vám nerozumejú. Niektorí vás možno aj vysmejú. Preto je dôležité, aby ste boli vy sami v sebe konzistentní. Keď z vás budú klienti cítiť vášeň pre to, čo robíte, pôjde to. No a samozrejme radi o vašom pracovnom alebo osobnostnom reštarte napíšeme aj v našom magazíne.

Martine ďakujeme za rozhovor a želáme veľa úspechov v boji proti vekovej diskriminácii aj v ďalších projektoch.

Viac o projekte 40plus sa dozviete na: www.40plus.sk

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: Gabriela Teplická

The post Rozhovor s Martinou Valachovou appeared first on Ženy podnikajte!.