Rozhovor s Janou Žjak

Píšu o nej ženské magazíny aj startupové portály. Jana Žjak je marketérka, podnikateľka, producentka, to však nie je to, čo ju v poslednej dobe tak zviditeľnilo. Frustráciu z pandemických obmedzení sa jej podarilo pretaviť na kreatívny a úspešný projekt. Vytvorila originálny šperk s názvom Pôdorys, ktorý odráža dedičstvo panelákovej kultúry. O jej projekte, podnikaní na Slovensku aj plánoch do budúcnosti sa dozviete viac v rozhovore.

 

1. Vašou hlavnou pracovnou náplňou je marketing a video produkcia. Donedávna ste dokonca vyučovali a viedli marketingové oddelenie na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. V poslednej dobe Vás ale preslávila tvorba veľmi zaujímavého a špecifického šperku. Povedzte nám o tom viac…

Z dlhej chvíle som začala vyrábať brošne. Brošne mám rada. Som z dediny a paneláky vo veľkomeste ma vždy fascinovali (aj negatívne aj pozitívne) a predstavila som si, čo by ma potešilo keby som mala rodičov v paneláku a ja som zostala niekde na opačnom konci sveta kvôli protipandemickým uzatváraniam a zrušeným letom.

 

2. Téma šperku Pôdorys má byť iba nostalgická, alebo je to nejaký skrytý odkaz na minulosť? Aká myšlienka sa skrýva za týmto originálnym šperkom?

Nostalgia bolo to, čo ma nakoplo najsilnejšie. Aj po roku, čo sme v boji s neviditeľným nepriateľom sa neviem vyrovnať s tým, ako veľmi mi chýba rodina a kamaráti za dvomi hraničnými prechodmi.

To, čo ma pri vzniku Pôdorysu inšpirovalo bol v prvom rade pojem domova, potom hranice a v poslednom rade aj uniformita bývania. Predstavila som si, že tak ako ja, zostalo mnoho Slovákov počas uzatvorenia hraníc a prísnych opatrení, zrušených letov ďaleko od svojich domovov a aké pekné by bolo mať svoj dom pri sebe, pri srdci.

Hranice, lebo sme sa ocitli uzatvorení v líniách vlastných bytov a o prekročení štátnych hraníc sme mohli (a stále môžeme) iba snívať. Nikto nám v podstate nezakazuje cestovať ale tie podmienky, ktoré musíme spĺňať v jednej alebo v druhej krajine často nie sú v súlade s pracovnými povinnosťami.

Uniformita vychádza z uvažovania nad tým, koľko rozdielnych príbehov sa skrýva v rovnakých bytoch. Veľmi sa teším z toho, keď sa rozprávam s niekým, kto býva/l v pôdoryse na mojich brošniach a živo mi rozprávajú, kde majú aký obraz, kde trávia ako čas. Vynárajú sa im spomienky iba vďaka šperku. A to je nádherné. Sú to iba línie a predsa tak veľa pre nás znamenajú.

 

3. Čím Vás zaujala práve socialistická architektúra? Bude sa pôdorys venovať aj iným architektúram?

Masová výstavba počas socializmu na Slovensku bola veľkou témou, o ktorej som často počúvala zo spomienok mojich známych. Brošne Pôdorys vnímajú architektúru slovenského socializmu ako kultúrne dedičstvo.

Pôdorys bude naďalej skúmať socializmus. Na tomto mieste by som rada povedala, že tento projekt nemá žiadne politické zafarbenie :). Stretla som sa už  s rôznymi politickými dedukciami, ktoré sú fakt absurdné. Tento projekt hovorí iba o kultúrnom dedičstve a architektúre jednej dlhej doby v slovenskej histórii.

 

4. Akú rolu hrala v tomto projekte aktuálna pandémia? Pokiaľ sa nemýlim, tento nápad vznikol počas prvej vlny. Je tam priamy súvis?

Pôdorys je pandemické dieťa. Samotný nápad vznikol počas prvého uzatvorenia. Mala som viac času, nemohla som chodiť na kultúrne podujatia, nebehala som každý voľný víkend za rodičmi.

V ten deň či večer som zostala sama doma dlhší čas ako obvykle a myšlienky začali akosi nekontrolovateľne prúdiť. Začalo mi to celé nejako dávať zmysel, ale zase mnohé „blbosti“ mi aj predtým dávali zmysel a nič z toho. Keď priateľ prišiel domov, s nadšením, ale s istou emotívnou rezervou som mu začala rozprávať, čo mi napadlo a on, že: „To je super! Poďme do toho.“ A už som z toho nemohla cúvnuť…

Počas tohto osudového brainstormingu samej so sebou som zistila, že tieto steny, v ktorých som sa zrazu ocitla zavretá sú celý môj svet, celá mapa, po ktorej sa môžem hýbať. Hranice štátov sú už vyšší level, ktorý v tejto novej hre môžem zdolať až po prekročení vstupných dverí bytu.

Lockdown aj mňa donútil rozmýšľať inak. Či už v práci alebo súkromne. Svet, priority a pravidlá hry sa zmenili zo dňa na deň.

 

5. Myslíte si, že je všeobecne náročnejšie pre ženu začať podnikať? Vy často cestujete, je v tejto oblasti nejaký rozdiel medzi Slovenskom a zahraničím?

Ženy v našom priestore ešte stále majú kultúrne dané iné úlohy v spoločnosti, takže je ťažké sa v prvom rade vyrovnať s tým, že prioritou ženy nie je budovanie rodiny, ale realizácia podnikateľského, umeleckého alebo vedeckého potenciálu. Stále existujú páni, ktorí ženu neberú ako rovnocenného partnera v biznise alebo na pracovisku a rodiny, ktoré svoje dcéry, manželky a matky v ich ambíciách nepodporujú.

Mám to šťastie, že som vždy bola obklopená inšpiratívnymi dámami, ktoré podnikajú alebo sú úspešné vo svojom poslaní či na pracovisku. V prvom rade mám toto šťastie hneď doma . Moja mamka dokonca získala ocenenie Žena podnikateľka pre oblasť Vojvodiny pred niekoľkými rokmi.

Podnikateľské prostredie môžem najbližšie porovnať so Srbskom, ktoré je podnikaniu otvorené omnoho viac a dlhšie, čo vychádza aj z historických súvislostí. Tam je podnikanie bežné a dostupné pre všetkých. Okrem digitálnych online pracovníkov. S týmto sa legislatíva stále nevie vyrovnať.

 

6. Pracovne sa venujete predovšetkým video produkcii, video prezentáciám, webinárom, online konferenciám, streamom. Táto oblasť zaznamenáva v súčasnej dobe dosť veľký boom. Zvládate to skĺbiť, zostáva Vám čas na Váš nový projekt?

Klamala by som, keby som povedala, že sa Pôdorysu venujem dostatočne. Zaslúži si omnoho viac času.

Streamom sa venujeme už niekoľko rokov, čiže nás zvýšený dopyt neprekvapil. Video ako forma komunikácie vie veľmi dobre suplovať osobný kontakt.

Momentálne som však podnikateľskej činnosti dala „stop“ keďže som sa rozhodla svoje nasadenie venovať vyšším spoločenským cieľom.

 

7. Kam sa bude projekt Pôdorys ďalej vyvíjať? Plánujete celú kolekciu bytov alebo sa môžete tešiť aj na niektoré „pamätihodnosti“?

Rada by som s projektom navštívila milované Košice. Bola by som spokojná keby som z každého väčšieho mesta mala aspoň jeden typický byt. Pamiatky socializmu sú konštantná kolekcia a snáď sa mi podarí mať šperk z najdôležitejších slovenských dominánt.

 

8. Vy pochádzate zo Srbska, na Slovensku žijete, pracujete, podnikáte. Stretli ste sa niekedy ako cudzinka s prekážkami v podnikaní na Slovensku? Aké boli Vaše začiatky?

Ako cudzinci máme náročnejšiu byrokraciu. Občas som bola fakt na pokraji, keď mi neustále niečo chýbalo, vracali mi žiadosti alebo som zle naformulovala žiadosti, či zle pochopila niektoré formulácie.

So statusom Slovák žijúci v zahraničí som mala však jednoduchšiu cestu v mnohých veciach hneď od začiatku. Musím povedať, že na mnohých úradoch som sa stretla s ústretovými ľuďmi a výborným servisom.

Vtipné je však to, že niektoré bankové aplikácie mám po anglicky kvôli tomu, že som cudzinec. Banková aplikácia nepočíta s tým, že cudzinec môže vedieť aj po slovensky asi. Cudzinci môžu cítiť obmedzenia v niektorých možnostiach úverov, lízingoch a podobných finančných produktoch.

Často sa stretávam aj s tým, že mnoho ľudí nerozoznáva „štátna príslušnosť“ a „národnosť“.

 

9. Sú naše zákony a nariadenia rovnako nastavené pre cudzincov ako pre občanov SR? Potrebovali ste nejaké špeciálne povolenia, prípadne ste využili služby právnika alebo nejakého poradcu?

Platím rovnaké dane a rovnaké odvody, takže tento základ je rovnaký :). Mám inú kartičku, ktorou sa preukazujem a vždy musím mať pri sebe pas. Na Slovensku nemôžem voliť. Pri zakladaní SZČO som musela mať pri sebe človeka so slovenským občianstvom, nemohla som si na seba napísať auto priamo dovezené zo zahraničia, na prechodný pobyt musím mať notársky overené povolenie majiteľa bytu a podobné záležitosti. Pracovať som však vždy mohla na základe Osvedčenia Slováka žijúceho v zahraničí.

Stávali sa rôzne situácie, ktoré nám dnes prídu ako vtipné historky, ale vtedy to teda boli dosť vážne udalosti. Zákony, ktorými sa upravuje pobyt cudzincov sa jednu dobu často menili a v jednom momente nám dokonca plošne zrušili povolenia, poslali nás na drahé testovanie na cudzokrajné choroby a museli sme vycestovať z EÚ. Aspoň aj na pol hodiny – len aby sme mali pečiatku v pase. Pritom sme boli niektorí ako napr. ja aj štyri roky na Slovensku… Vďaka týmto veciam aspoň viem, že nemám ani AIDS a ani maláriu.

Mám komplikácie iba v niektorých procesoch. Napr. pri elektronických podpisoch, ale všetko sa dá vyriešiť prípadne tie možnosti jednoducho nevyužívam. 

Stávalo sa, že som niekedy bola vystavená tak špecifickým procesom, že som si to nevedela ani „vygoogliť“ a už vôbec dohľadať nejaký postup. Jedine, čo sa dalo je využiť možnosť „pomoc priateľa“. Ak by si niekto chcel vytvoriť niché službu v rámci tejto problematiky, verím, že by si našiel zákazníkov.

Kapitolu „cudzinec na Slovensku“ pomaly uzatváram. Konečne som si počas pandémie našla čas aj na to, aby som začala riešiť projekt môjho SK občianstva. Mám nárok požiadať oň už od roku 2008/2009. Akosi som ale vždy mala „dôležitejšie“ povinnosti.

 

10. Mohli by ste povzbudiť ženy, možno aj cudzinky žijúce na Slovensku, že podnikať sa dá, že sa netreba báť a ísť za svojimi snami? Snáď nám to aj pandemická situácia čoskoro umožní…

Verím, že náš život po pandémii bude rešpektovať prírodu a prírodné zákony a dúfam, že aj podnikanie bude toto zrkadliť. Vírus nás všetkých preskúšal nielen z osobného zdravia, poznatkov z biológie, ktoré sme nadobudli na základnej škole, ale aj zo zdravého rozumu, empatie, trpezlivosti a logického zmýšľania. S takto nakopnutými myšlienkovými procesmi sa treba chopiť dobrej kondície mozgových buniek a splniť si pracovný sen :).  Počas toho, ako tento rozhovor vznikal, aj mne sa jeden sen splnil. Paradoxne, jeho napĺňanie znamená zavesiť podnikanie na klinec, aspoň na dobu trvania tohto zamestnaneckého pomeru. Pôdorys si však aj naďalej bude žiť svojim životom, len menej so mnou.

 

Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa úspechov s novými pracovnými snami.

 

Šperky Pôdorys si môžete pozrieť tu: Pôdorys

 

---

 

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: Súkromný archív – Jana Žjak