
Rozhovor s Janou Žjak
14.04.2021
Dobrý zámer alebo čo je OZ – Občianske združenie
12.05.2021
Rozhovor s Janou Žjak
14.04.2021
Dobrý zámer alebo čo je OZ – Občianske združenie
12.05.2021Soňa je na prvý pohľad milá a príjemná osoba, jej výnimočnosť však tkvie v jej životnom štýle a presvedčení. Venuje sa niečomu, čo je v dnešnej dobe často prehliadané a venujú sa mu častejšie muži, je to VČELÁRSTVO. Pred rokmi sa so svojim priateľom odsťahovali z mesta a založili projekt, ktorý dá sa povedať, na Slovensku nemá obdoby. Včelária, učia ľudí, že včiel sa netreba báť, vzdelávajú deti a organizujú kurzy včelárenia. V zaujímavom rozhovore nám Soňa prezradila aká bola jej cesta ku včelám a ako svoje rozhodnutie hodnotí s odstupom času.
1. V celkom mladom veku ste sa s priateľom Davidom odsťahovali z mesta prakticky na lazy a začali sa naplno venovať včelárstvu. Bol to dlhodobý plán, alebo spontánne rozhodnutie takto radikálne zmeniť svoj život a všetko tomu prispôsobiť?
Bol to náš dlhodobý sen, aj plán a myslím, že aj vďaka nemu sme sa vlastne spoznali a dali dokopy. Nezávisle od seba sme dlho mali obaja túžbu raz žiť viac v súlade s prírodou, niekde na lazoch. Keby sme mali iné predstavy a ciele v živote, asi by nám to spolu tak dlho nevydržalo.
2. David pochádza z rodiny s včelárskou tradíciou. Aký si ty mala vzťah ku včelám pred tým ako ste sa zoznámili a začali spoločne pracovať na tejto myšlienke? Predsa len dnes už to nie je povolanie/koníček, ktorému by sa venovalo veľa ľudí.
Ja som o včelách nevedela takmer vôbec nič. U nás v rodine sa nikdy nevčelárilo, no vždy som mala silný vzťah k prírode. Preto, keď som začala navštevovať Davidovu rodinu, fascinovane som počúvala príbehy zo života včiel. Hoci zo začiatku to bolo možno viac zo slušnosti. Môj, už nebohý, svokor bol totiž vášnivý včelár a včelami žil, to bola jeho veľká láska. Myslím, že vo mne našiel vhodnú poslucháčku, pretože jeho rodina už bola presýtená touto témou a mňa to začalo úprimne zaujímať. Je to naozaj fascinujúce.
3. Čo vás presvedčilo, aby ste sa začali venovať včelárstvu. Ako vznikla myšlienka Včelieho kRaja, navyše v Liešnici pri Kokave nad Rimavicou, v kraji s tak vysokou nezamestnanosťou?
Projekt Včelí kRaj vznikol ako zhoda viacerých náhod, ktoré sa vyskytli v správny čas. Svokor mal pomerne veľkú včelnicu a med ponúkal do výkupu. No keď mu ponúkli za kilogram medu výkupnú cenu, pri ktorej sa mu nevrátili ani náklady, ponúkli sme mu, že med začneme ponúkať priamemu spotrebiteľovi. Tak sme začali med predávať pod značkou Medveď najprv našim kamarátom a známym a potom sme začali navštevovať rôzne podujatia a remeselné jarmoky. Tam sa nás ľudia začali pýtať rôzne otázky zo života včiel, ako med vzniká, prečo je taký drahý, ako zistia ktorý med je falšovaný. Zistili sme, že ľudí táto téma zaujíma a majú často veľmi mylné informácie. To bol moment, kedy sme si uvedomili, že o vzniku medu sa hovorí málo, že o včelách sa aj na školách učí málo a často aj zle. Tak sme prišli s nápadom založiť vzdelávaciu včelnicu a založili sme projekt Včelí kRaj, to bolo v roku 2013, ešte v Nitre, kde sme vtedy žili. Liešnicu sme objavili tiež náhodou, cez realitnú kanceláriu a hoci nás inzerát na prvý pohľad neoslovil, napokon nás tiež viacero náhod priviedlo práve sem. Je to nádherný kraj s obrovským potenciálom!
4. Na vašich kurzoch pomáhate ľuďom, okrem iného, aj prekonávať strach zo včiel. Ako to robíte?
Myslím, že väčšina ľudí má prirodzený rešpekt z bodnutia včelou. Najmä deti, ktoré k nám chodia na zážitkové vzdelávanie sa zo začiatku veľmi boja. Maminky niekedy vravia, že deti v noci ani nespali, lebo sa tak báli ako to bude celé prebiehať. Keď ich však oblečieme do celotelových kombinéz, otvoríme úľ a vytiahneme rámik plný včiel, zistia, že tie včely sú pokojné, robia si svoju prácu, nás si ani nevšímajú a naozaj sa ich nemusia báť. Samozrejme, keď má niekto panický strach, nesilíme to. Našim cieľom je budovať nové priateľstvá medzi včelami a ľuďmi a vytvárať nezabudnuteľný zážitok, ale v pozitívnom zmysle slova 😊.
5. Táto práca je predsa len ešte stále dominantou mužov, mala si niekedy pocit, že nebudíš ako žena-včelárka celkom dôveru, že musíš ako žena viac pracovať, dokazovať svoje kvality? Boli pre teba začiatky ťažšie?
Stále sa s tým stretávam a myslím si, že v našej spoločnosti máme stále zažité predstavy o tom, ktoré povolania a úlohy sú vhodné pre ženy, a ktoré má robiť iba muž. Dokonca na jednej škole, kde som si rozširovala vzdelanie o včelách lektor hneď na úvod povedal, že je to mužská práca, hoci žien na kurze bolo asi 60 %. No na šťastie sa to postupne mení, aj k nám chodí žien čoraz viac. No je pravda, že včelárenie je aj fyzicky náročná práca, ale nie je to prekážka, prečo by ženy nemali včeláriť.
6. Ako spájate prácu s rodinou? Zapájate už aj svoju dcérku do práce so včelami, býva s vami na kurzoch alebo to riešite opatrovaním?
Pre mňa bola veľká výzva skĺbiť prácu s dieťaťom. Terezka bude mať v lete 4 roky a bola na nás a najmä na mňa veľmi naviazaná, ani sama som si nevedela predstaviť dať ju postrážiť niekomu mimo rodiny. Keďže sme sa presťahovali pomerne ďaleko od našich rodín, tak nám dieťa nevedeli často postrážiť. Takže sa stala prirodzenou súčasťou projektu, ktorý síce niekedy nechce spolupracovať, no už teraz sa o včelách rada učí, chodí na včelnicu a zatiaľ ju to naozaj zaujíma. Sama hovorí, že by chcela učiť deti o včelách, chystá si „prezentácie“ a sama si pýta knihy s témou včiel. Kiežby jej to vydržalo čo najdlhšie! No s Davidom sme sa zhodli, že to určite nebudeme siliť.
7. Minulý rok ste dokonca spolu s chránenou dielňou Voštinári vyrobili reprezentačné sviečky, ktoré priniesla naša pani prezidentka svätému otcovi Františkovi ako dar. Je to podľa teba tak, že dobré veci si vždy nájdu cestu na výslnie, alebo tomu treba aj trochu pomôcť?
Myslím si, že všetko dobré si nájde svoju cestu, aj svojich zákazníkov, ale chce to čas. Niekedy oveľa viac času ako by som si želala. Dnes je už taký výber produktov aj služieb, že určite treba veľa pracovať aj na propagácií, stále hľadať nové spôsoby ako zaujať, nepoľaviť na kvalite a filozofii, ako sa odlíšiť od konkurencie a vo všetkom tom vytrvať.
8. Pandémia zasiahla do života mnohých ľudí a podnikateľov. Ako sa dotkla vašej práce? Nemohli ste organizovať kurzy, venovať sa vzdelávacej činnosti, ale včely sú živý organizmus, tie nejaká pandémia asi nezaujíma, nemôžete ich odložiť niekde do skladu a vybrať, keď bude lepšie. Ako ste to celé prežívali?
Zo začiatku nám padlo aj celkom vhod, že sme mohli dokončiť veci, ktoré sme inak nestíhali. No nemysleli sme si, asi nikto si nemyslel, že tá nútená pauza bude taká dlhá. Minulý rok sme školské exkurzie ani nemali a obávam sa, že ani počas tejto sezóny to nebude iné. Toto ma veľmi mrzí, pretože táto práca ma baví asi úplne najviac. Dátumy kurzov pre dospelých pre budúci rok zvykneme zverejniť už v novembri a tak boli mnohé už dávno vybookované a potom zrušené. Vracali sme účastníkom peniaze a snažili sa kurzy nahradiť počas leta, keď sa na chvíľu opatrenia uvoľnili, alebo sme ich presúvali na tento rok. Presunuli sme sa viac do online priestoru a vďaka zatvoreným hraniciam sme zaznamenali zvýšený záujem o zážitkové programy pre rodiny a jednotlivcov, pre ktoré sme vymysleli nový, „bezkontaktný“ formát programu. Pandémia nás núti byť viac kreatívni a flexibilní. Netrúfam si povedať, čo prinesie táto včelárska sezóna. Teší ma však, že naše včely pandémia obišla, hoci aj včely vedia mať rôzne nebezpečné choroby.
9. Okrem pandémie, ktorá je celosvetovým problémom si sa počas tých rokov práce so včelami určite stretla aj s inými problémami. Včely neustále ohrozujú rôzne nástrahy, škodcovia, postreky, znečistenie prostredia, choroby, plus keď prirátam administratívne úkony, hygiena, získavanie grantov a pod. Nemala si niekedy ťažkú chvíľku, kedy si si hovorila, že by bolo ľahšie to „zabaliť“? Čo ťa motivovalo a motivuje vydržať a ísť ďalej?
Často mávam také chvíle, ja som totiž idealistický pesimista 😊. Myslím, že s Davidom sa nám striedajú nálady, kedy jeden z nás už nevládze a chce to zabaliť. Vtedy ten druhý zvýši tempo a potiahne za oboch. Je veľmi motivujúce vidieť pozitívnu spätnú väzbu, keď návštevníci odchádzajú spokojní, plní zážitkov, nových vedomostí a s novým pohľadom na včely. Deti to vedia dať veľmi krásne najavo, preto mám najradšej prácu s deťmi, toto vie dobiť „baterky“. Samozrejme potešia aj rôzne ocenenia, ktoré sme za tie roky získali, alebo uznanie od ľudí, ktorých niekedy stretávame náhodne a poznajú náš projekt.
10. Globálnym problémom je znečistenie životného prostredia. Všetci o tom vieme, ale len málo ľudí si naozaj uvedomuje dopad na naše životy. Svojej dcére často čítam krásnu detskú knižku Včelár Jožko, ktorá na začiatku ukazuje aký je svet bez včiel. Tak aký by bol náš svet bez včiel? A čo môžeme urobiť, aby sa tak nestalo?
Nemyslím si, že by teraz každý mal začať chovať včely. Niektoré časti krajiny sú už „prevčelnené“ a krajina tak neposkytuje dostatok zdrojov potravy pre prirodzené opeľovače. Tiež nezodpovedným chovom včiel sa rozmáhajú choroby, ktoré postihujú aj iný užitočný hmyz. Bolo by však určite veľmi prínosné, keby každý, kto má tú možnosť, si záhradu, ale hoci aj balkón upravil tak, aby užitočnému hmyzu poskytla potravu, či priestor pre hniezdenie.
11. Čo by si poradila ženám, ktoré sa rozhodujú začať pracovať na projekte, alebo v odvetví, ktoré nie je práve typické pre ženy alebo sa jednoducho iba boja ísť za svojim snom?
Vytrvať a nenechať sa odradiť! Minule som tak sama pre seba rozmýšľala, čo by som robila ináč, keby som bola čerstvá matka, no s dnešnými skúsenosťami a myslím, že by sa to dalo aplikovať aj na podnikanie.
Tieto rady som dala samej sebe:
– neporovnávať sa (toto matky robia často, ale každá máme iný príbeh, možnosti a možno aj cieľ), hoci v podnikaní je určite dobré si spraviť prieskum trhu a sledovať konkurenciu
– nedávať si nereálne ciele (snívať vo veľkom však nie je zakázané)
– požiadať o pomoc (myslím si, že sieťovanie a dobrá spolupráca nikdy nemôže byť zlá)
Viac info o včielkach, projekte a kurzoch nájdete na stránke: Včelí kRaj
Soňa nepochybne robí tento svet lepším a za to jej všetci ďakujeme, aj za tento rozhovor :).
Rozhovor: Alexandra Letko
Fotografie: Katta Tubio; Súkromný archív Včelí kRaj