Kultúra počas a po období pandémie. Aký bude svet potom?

Rozhovor s tromi ľuďmi, ktorých sa to priamo týka

Asi sa spoločne zhodneme na tom, že situácia v ktorej sme sa všetci ocitli je výnimočná a zastihla nás nepripravených. Mnohé profesie, či už podnikatelia, zamestnávatelia alebo zamestnaní ľudia sa zmietajú v existenčných situáciách. Niektorí dočasne, niektorí natrvalo musia zanechať svoje povolanie a venovať sa niečomu inému. Jedným z najviac zasiahnutých sektorov je aj kultúra. Čo sa stane ak kultúra celkom „padne na kolená“, aký bude svet po pandémií a aký by mohol byť národ bez kultúry? O súčasnej situácií a o možných následkoch pandémie na našu spoločnosť sme debatovali s tromi ľuďmi, ktorí pracujú v kultúre na rôznych postoch. Rozhovory nám poskytli, Grétka Pavlovová – organizátorka festivalu Atmosféra, Katarína Kubošiová alias Katarzia – speváčka a skladateľka a vôbec prvý muž v našich rozhovoroch, Jakub Zaťko – hudobník, bývalý člen a neskôr zvukový majster projektu Dominika Titková & Friends.

1. Ozývajú sa názory, že štát by mal pomáhať a financovať rezorty ako zdravotníctvo, školstvo a kultúra je akoby čerešničkou na torte, ktorá by mala byť niekde na konci čakať na to, čo zostane. Aký je Váš názor?

Grétka: Žiaľ, všetci vidíme, že je to tak. Kultúra sa na našej hospodárskej mape už roky hlási o slovo. Slováci kultúru nepovažujú za najvyššiu potrebu pre svoju existenciu. Pričom práve pandémia ukázala, aká kľúčová je kultúra v našich životoch. Rozptýli, poteší, hodnotovo ukotví, duchovne porastie, pomáha prežiť.

Problém je, že pod kultúrou si často predstavujeme masovo propagovanú, komerčnú kultúru, známe tváre umelcov z televízií, ktoré sa niektorým môže zdať, že peniaze nepotrebujú. Neuvedomujeme si, že v oblasti kultúry a kreatívneho priemyslu a ich pridružených oblastiach zamestnávame niečo vyše 200 tisíc ľudí. A nemyslím tým len umelcov. Pre týchto ľudí je výpadok príjmu na niekoľko mesiacov likvidačný. A ich zmena zamestnania pre kultúru fatálna.

Autor fotografie: shotbyus

Katarína: Tieto rezorty sú dlhodobo problematické a zanedbávané. Riešenie je komplikované a to by som radšej nechala na odborníkov. Ale zlepšuje sa to a ja verím, že záujem o kultúru a vzdelávanie bude každým rokom rásť. Čo sa týka toho, čo v tejto dobe môže urobiť štát – stav zdravotníctva a podfinancovania zdravotníctva a školstva je podľa mňa následkom tunelovania štátu, najskôr jeho oplieskanie vojnami a socializmom, potom privatizáciou a vykrádaním od niekoľkých generácií politikov. Veď len vďaka nešťastnej tragédií a odvahe Jána Kuciaka sa konečne Slovensko prebralo, ako sa spieva v našej hymne a začali sme upratovať vexlácke gangy a mafiánsku elitu.

Teraz máme ako Slovensko šancu získať peniaze z Európskej únie a nepreflákať ich, tak uvidíme. To je výsledok práce tých politikov, ktorí pochopili, že členstvo v EÚ je pre nás prínosné.

Katka, Váš prístup a vplyv na spoločnosť je veľmi angažovaný, vyjadrujete sa k spoločenským aj politickým témam. Myslíte si, že sa o téme vplyvu pandémie na kultúru hovorí dostatočne? A vysvetľujú sa pojmy dostatočne citlivo, aby ľudia chápali, že kultúra nie je iba niečo abstraktné, ale celkom konkrétne, čo sa týka nás všetkých?

Katarína: Neviem, či sa hovorí dostatočne, alebo nie. Hlavné je, že sa konečne viac hovorí. To, či to ľudia pochopia, je otázka mentality a zrelosti celej spoločnosti. My máme pred sebou ešte dlhú cestu, ale verím, že sa to zlepšuje.

Jakub: Samozrejme vždy pred kultúrou bude veľa oblastí kam pôjdu financie. Z môjho pohľadu je oveľa dôležitejšie financovať umenie. Za kultúru veľa ľudí považuje aj oblasti zábavy, ktoré sú úplne finančne sebestačné, dokonca ziskové. Tie podporu štátu určite nepotrebujú, ale ľudia, ktorí vytvárajú umelecké hodnoty a často sú na pokraji možnosti uživenia si toto financovanie zo strany štátu určite zaslúžia a dokonca ho potrebujú. Koniec koncov z histórie vieme, že najväčší objednávateľ umenia bola vždy cirkev a štát. Nebyť tejto podpory, nikdy by nevznikli tie najkrajšie diela či už od J. S. Bacha, Michelangela Buonarrotiho a pod.

2. Ako sa Vás osobne dotklo a dotýka toto pandemické obdobie? Do akej miery môžete a nemôžete pracovať? Prinútila Vás situácia venovať sa aj niečomu inému?

Grétka: To, čo sa zdá byť počas posledných rokov veľkou výzvou v mojom živote, pracovať v bežnej práci a popritom sa venovať organizácií festivalu, nemalo vďakabohu tak radikálny efekt počas korona krízy na moju existenciu. Festival ma neživí, robíme to s mojím tímom ešte stále aj po toľkých rokoch z radosti a presvedčenia, nepoberáme za to plat ani iné finančné odmeny. Tento rok mal byť prvým, kedy som sa rozhodla aspoň pár mesiacov pred festivalom venovať organizácií na 100%, pretože popri bežnej práci som to už po večeroch a víkendoch nestíhala, no príchod pandémie to všetko zmiatol zo stola. Preto som tento rok aj ja bola ukrátená o príjem na niekoľko mesiacov a bola som nútená si nájsť prácu v neziskovom sektore.

Autor fotografie: Jana Gombošová

Grétka, aká je dilema organizátora kultúrneho podujatia počas takejto výnimočnej situácie? Stavia Vás to do role rozhodnutia medzi rizikom šírenia nákazy, keď sa ľudia zhromaždia a zániku Vašej myšlienky? Aké bolo Vaše rozhodovanie pri rušení Nádychov s Atmosférou?

Grétka: My sme sa cez leto rozhodli namiesto “veľkej“  Atmosféry, ktorú sme presunuli na budúce leto, zorganizovať tri menšie formáty – Nádychy s Atmosférou. Aj napriek dovolenej kapacite 1000 ľudí na jedno podujatie, sme sa rozhodli ísť bezpečnejšou cestou – s kapacitou 500 ľudí na každý Nádych. Chceli sme ľuďom poskytnúť bezpečnú formu zažitia Atmosféry. Aj napriek všetkým možným hygienickým opatreniam, som sa každé ráno budila so stiahnutým žalúdkom a neistotou či nejdeme do zbytočne veľkého rizika.

Bolo to pre mňa jedno z najnáročnejších období. Tá každodenná neistota bola ubíjajúca. Strach, neistota a neustále meniace sa opatrenia nás v tíme extrémne demotivovali. No aj napriek tomu sme sa snažili v sebe hľadať silu, že to stále má zmysel.

Počas týždňov sa situácia zhoršovala a to sa odzrkadľovalo aj na neistote našich návštevníkov a v konečnom dôsledku na nepriaznivom predaji lístkov. Ľudia čakali, či festival bude, my sme čakali, či budú kupovať lístky. Začarovaný kruh, ktorý sme museli v určitom momente utnúť. Rozhodnutie zrušiť Nádychy s Atmosférou bolo hrozne náročne, ale dnes som zaň na seba hrdá, že som sa ho nebála urobiť a myslím, že sme vďaka nemu zachránili chod Atmosféry aj do budúcnosti.

Katarína: Nemôžem hrať koncerty, čo bol posledné roky môj hlavný príjem, zároveň sa venujem manažmentu okolo koncertov a hudby. Teraz sa môžem doma pripravovať na budúce koncerty a skladať a písať, ja si vždy nájdem niečo, čo ma zamestná. Aj keď príjmy rapídne klesli, drží ma v dobre nálade okrem športu aj nádej, že na budúci rok sa situácia zlepší. To ale neznamená, že bude ako predtým. Žiť budeme s vedomím toho, čo sme sa tento rok naučili. Možno budeme k sebe konečne ohľaduplnejší a láskavejší.

V máji som skúšala pracovať ako pomocná sila v kuchyni, to bolo skôr z toho dôvodu, aby som si vyskúšala, či dokážem ešte robiť aj manuálnu prácu.

Autor fotografie: Lubomír Pecho

Jakub: Každého kto pracuje v oblasti kultúry sa toto obdobie dotklo zásadným spôsobom. Od začiatku pandémie som skoro bez práce v tejto oblasti. Okrem toho vyučujem hudbu na SZUŠ Heleny Madariovej v Nitre a aj toto vyučovanie máme veľmi sťažené lebo vyučujeme od marca s malou prestávkou dištančne. Vo voľnom čase sa venujem krásnym činnostiam, ako napríklad práca s drevom.
V máji sme so sestrou prebrali rodinnú reštauráciu v krásnom prírodnom prostredí. Naši rodičia ju pred viac ako 20 rokmi postavili a až doteraz ju prevádzkovala naša mama. Prvá vlna korony ju prinútila podnik zavrieť a keďže ani ja som nemal robotu rozhodol som sa svoju energiu investovať do tohto podniku. Momentálne sú podmienky podnikania v gastronómií dosť sťažené, ale dáva nám to priestor na rekonštrukciu priestorov.

3. Keďže nikto nevie úplne presne predpokladať priebeh pandémie je častým javom, že koncerty, predstavenia, podujatia a výstavy sa plánujú, ale nakoniec neuskutočnia. To prináša nielen sklamanie, ale aj finančné straty, pritom nikto nie je vlastne na vine. Stalo sa aj Vám niečo podobné, snažíte sa nejako právne chrániť proti tomu?

Grétka: Prirodzene ani pre nás to finančne nebol dobrý rok. Organizovanie festivalu je sezónna záležitosť. Pokiaľ nie je umožnené festivalu ho organizovať, festival má nulový príjem. Náklady na organizáciu máme počas celého roka, no samozrejme najvyššiu časť tvoria náklady spojené priamo s produkciou a úhrad honorárov vzniknutých priamo počas festivalu. Nám sa podarilo vytvoriť za posledné roky rezervu, ktorá nám pokryla výdavky, ktoré vznikli organizovaním Nádychov s Atmosférou, ako aj veľkého festivalu, ktoré boli nakoniec zrušené. Na Slovensku zatiaľ nemáme možnosť ako organizátori festivalov žiadať kompenzácie za ich zrušenie. A musím povedať, že som aj skeptická, či sa vôbec také niečo bude u nás realizovať. Som však rada, že na úrovni jednotlivcov bolo možné žiadať o rôzne druhy finančných kompenzácií, ktoré síce tiež nie sú dokonalé, ale čiastočne pomohli mnohým živnostníkom či zamestnancom kultúry preklenúť toto obdobie.

Katarína: Problém je, že v pandemickej situácii je dôležité dobre komunikovať rozhodnutia vlády a hygieny. Ja osobne nevyčítam vláde, že to nekomunikovala ideálne, pretože sa snažím pochopiť aj ich. Na jednej strane nemali skúsenosti s vedením štátu a na druhej strane nikto nemal skúsenosti s vedením štátu počas pandémie. Uvediem príklad.  Keď dovolíte divadlu hrať od pondelka, bude mu trvať aspoň 2-3 týždne až mesiac, kým naplánuje a zorganizuje odohratie predstavenia a predaj lístkov. Keď v piatok zmeníte názor, tak ľudia 5 dní zbytočne sedeli za počítačom a organizovali 150 kolegov a 200 divákov. Bolo by lepšie zistiť, ako kultúrny manažment funguje a až potom do neho zasahovať. Ale ako hovorím – všetci sa na kolene učíme, ako spolu medzirezortne komunikovať. Vďaka združeniu Hudobnej Únie Slovenska, ktorá tento rok vznikla vďaka niekoľkým aktívnym osobnostiam, ktoré to robili úplne zadarmo pre dobro ostatných, sa podarilo aspoň nejakým spôsobom s vládou komunikovať. Iniciovali sa viacerí, ale najviac viditeľne Lumir Mati, manager Celeste Buckingham. Vynaložil obdivuhodné úsilie pre celú kultúrnu obec, napriek tomu, že prišiel o všetky príjmy pre svoju rodinu.

Jakub: Hlavne v prvej vlne sa stalo, že kalendár s podujatiami bol nabitý na tri mesiace dopredu a zrazu všetko padlo. Festival CAMPANA FEST na námestí v Nitre, ktorého som spoluorganizátor a technickým riaditeľom sme museli zrušiť. Museli sme vracať dotácie a zálohy prepadli. Na väčšine projektov, ktorým sa venujem, pracujem s kamarátmi a naša spolupráca je v rovine dôvery. Za 10 rokov, čo hrám a podnikám v tejto oblasti sa mi len raz stalo, že sme odohrali koncert a organizátor nás nevyplatil, ale aj to nakoniec po niekoľkých rokoch dopadlo dobre.

Ako vidia možné následky pandémie, ale aj to, či uvažovali nad zmenou povolania sa dozviete: v druhej časti rozhovoru.