1. V celkom mladom veku ste sa s priateľom Davidom odsťahovali z mesta prakticky na lazy a začali sa naplno venovať včelárstvu. Bol to dlhodobý plán, alebo spontánne rozhodnutie takto radikálne zmeniť svoj život a všetko tomu prispôsobiť?

Bol to náš dlhodobý sen, aj plán a myslím, že aj vďaka nemu sme sa vlastne spoznali a dali dokopy. Nezávisle od seba sme dlho mali obaja túžbu raz žiť viac v súlade s prírodou, niekde na lazoch. Keby sme mali iné predstavy a ciele v živote, asi by nám to spolu tak dlho nevydržalo.

2. David pochádza z rodiny s včelárskou tradíciou. Aký si ty mala vzťah ku včelám pred tým ako ste sa zoznámili a začali spoločne pracovať na tejto myšlienke? Predsa len dnes už to nie je povolanie/koníček, ktorému by sa venovalo veľa ľudí.

Ja som o včelách nevedela takmer vôbec nič. U nás v rodine sa nikdy nevčelárilo, no vždy som mala silný vzťah k prírode. Preto, keď som začala navštevovať Davidovu rodinu, fascinovane som počúvala príbehy zo života včiel. Hoci zo začiatku to bolo možno viac zo slušnosti. Môj, už nebohý, svokor bol totiž vášnivý včelár a včelami žil, to bola jeho veľká láska. Myslím, že vo mne našiel vhodnú poslucháčku, pretože jeho rodina už bola presýtená touto témou a mňa to začalo úprimne zaujímať. Je to naozaj fascinujúce.

3. Čo vás presvedčilo, aby ste sa začali venovať včelárstvu. Ako vznikla myšlienka Včelieho kRaja, navyše v Liešnici pri Kokave nad Rimavicou, v kraji s tak vysokou nezamestnanosťou?

Projekt Včelí kRaj vznikol ako zhoda viacerých náhod, ktoré sa vyskytli v správny čas. Svokor mal pomerne veľkú včelnicu a med ponúkal do výkupu. No keď mu ponúkli za kilogram medu výkupnú cenu, pri ktorej sa mu nevrátili ani náklady, ponúkli sme mu, že med začneme ponúkať priamemu spotrebiteľovi. Tak sme začali med predávať pod značkou Medveď najprv našim kamarátom a známym a potom sme začali navštevovať rôzne podujatia a remeselné jarmoky. Tam sa nás ľudia začali pýtať rôzne otázky zo života včiel, ako med vzniká, prečo je taký drahý, ako zistia ktorý med je falšovaný. Zistili sme, že ľudí táto téma zaujíma a majú často veľmi mylné informácie. To bol moment, kedy sme si uvedomili, že o vzniku medu sa hovorí málo, že o včelách sa aj na školách učí málo a často aj zle. Tak sme prišli s nápadom založiť vzdelávaciu včelnicu a založili sme projekt Včelí kRaj, to bolo v roku 2013, ešte v Nitre, kde sme vtedy žili. Liešnicu sme objavili tiež náhodou, cez realitnú kanceláriu  a hoci nás inzerát na prvý pohľad neoslovil, napokon nás tiež viacero náhod priviedlo práve sem. Je to nádherný kraj s obrovským potenciálom!

4. Na vašich kurzoch pomáhate ľuďom, okrem iného, aj prekonávať strach zo včiel. Ako to robíte?

Myslím, že väčšina ľudí má prirodzený rešpekt z bodnutia včelou. Najmä deti, ktoré k nám chodia na zážitkové vzdelávanie sa zo začiatku veľmi boja. Maminky niekedy vravia, že deti v noci ani nespali, lebo sa tak báli ako to bude celé prebiehať. Keď ich však oblečieme do celotelových kombinéz, otvoríme úľ a vytiahneme rámik plný včiel, zistia, že tie včely sú pokojné, robia si svoju prácu, nás si ani nevšímajú a naozaj sa ich nemusia báť. Samozrejme, keď má niekto panický strach, nesilíme to. Našim cieľom je budovať nové priateľstvá medzi včelami a ľuďmi a vytvárať nezabudnuteľný  zážitok, ale v pozitívnom zmysle slova 😊.

5. Táto práca je predsa len ešte stále dominantou mužov, mala si niekedy pocit, že nebudíš ako žena-včelárka celkom dôveru, že musíš ako žena viac pracovať, dokazovať svoje kvality? Boli pre teba začiatky ťažšie?

Stále sa s tým stretávam a myslím si, že v našej spoločnosti máme stále zažité predstavy o tom, ktoré  povolania a úlohy sú vhodné pre ženy, a ktoré má robiť iba muž. Dokonca na jednej škole, kde som si rozširovala vzdelanie o včelách lektor hneď na úvod povedal, že je to mužská práca, hoci žien na kurze bolo asi 60 %. No na šťastie sa to postupne mení, aj k nám chodí žien čoraz viac. No je pravda, že včelárenie je aj fyzicky náročná práca, ale nie je to prekážka, prečo by ženy nemali včeláriť.

6. Ako spájate prácu s rodinou? Zapájate už aj svoju dcérku do práce so včelami, býva s vami na kurzoch alebo to riešite opatrovaním?

Fotografia: Katta Tubio

Pre mňa bola veľká výzva skĺbiť prácu s dieťaťom. Terezka bude mať v lete 4 roky a bola na nás a najmä na mňa veľmi naviazaná, ani sama som si nevedela predstaviť dať ju postrážiť niekomu mimo rodiny. Keďže sme sa presťahovali pomerne ďaleko od našich rodín, tak nám dieťa nevedeli často postrážiť. Takže sa stala prirodzenou súčasťou projektu, ktorý síce niekedy nechce spolupracovať, no už teraz sa o včelách rada učí, chodí na včelnicu a zatiaľ ju to naozaj zaujíma. Sama hovorí, že by chcela učiť deti o včelách, chystá si „prezentácie“ a sama si pýta knihy s témou včiel. Kiežby jej to vydržalo čo najdlhšie! No s Davidom sme sa zhodli, že to určite nebudeme siliť.

7. Minulý rok ste dokonca spolu s chránenou dielňou Voštinári vyrobili reprezentačné sviečky, ktoré priniesla naša pani prezidentka svätému otcovi Františkovi ako dar. Je to podľa teba tak, že dobré veci si vždy nájdu cestu na výslnie, alebo tomu treba aj trochu pomôcť?

Myslím si, že všetko dobré si nájde svoju cestu, aj svojich zákazníkov, ale chce to čas. Niekedy oveľa viac času ako by som si želala. Dnes je už taký výber produktov aj služieb, že určite treba veľa pracovať aj na propagácií, stále hľadať nové spôsoby ako zaujať, nepoľaviť na kvalite a filozofii, ako sa odlíšiť od konkurencie a vo všetkom tom vytrvať.

8. Pandémia zasiahla do života mnohých ľudí a podnikateľov. Ako sa dotkla vašej práce? Nemohli ste organizovať kurzy, venovať sa vzdelávacej činnosti, ale včely sú živý organizmus, tie nejaká pandémia asi nezaujíma, nemôžete ich odložiť niekde do skladu a vybrať, keď bude lepšie. Ako ste to celé prežívali?

Zo začiatku nám padlo aj celkom vhod, že sme mohli dokončiť veci, ktoré sme inak nestíhali. No nemysleli sme si, asi nikto si nemyslel, že tá nútená pauza bude taká dlhá. Minulý rok sme školské exkurzie ani nemali a obávam sa, že ani počas tejto sezóny to nebude iné. Toto ma veľmi mrzí, pretože táto práca ma baví asi úplne najviac. Dátumy kurzov pre dospelých pre budúci rok zvykneme zverejniť už v novembri a tak boli mnohé už dávno vybookované a potom zrušené. Vracali sme účastníkom peniaze a snažili sa kurzy nahradiť počas leta, keď sa na chvíľu opatrenia uvoľnili, alebo sme ich presúvali na tento rok. Presunuli sme sa viac do online priestoru a vďaka zatvoreným hraniciam sme zaznamenali zvýšený záujem o zážitkové programy pre rodiny a jednotlivcov, pre ktoré sme vymysleli nový, „bezkontaktný“ formát programu. Pandémia nás núti byť viac kreatívni a flexibilní. Netrúfam si povedať, čo prinesie táto včelárska sezóna. Teší ma však, že naše včely pandémia obišla, hoci aj včely vedia mať rôzne nebezpečné choroby.

9. Okrem pandémie, ktorá je celosvetovým problémom si sa počas tých rokov práce so včelami určite stretla aj s inými problémami. Včely neustále ohrozujú rôzne nástrahy, škodcovia, postreky, znečistenie prostredia, choroby, plus keď prirátam administratívne úkony, hygiena, získavanie grantov a pod. Nemala si niekedy ťažkú chvíľku, kedy si si hovorila, že by bolo ľahšie to „zabaliť“? Čo ťa motivovalo a motivuje vydržať a ísť ďalej?

Často mávam také chvíle, ja som totiž idealistický pesimista 😊. Myslím, že s Davidom sa nám striedajú nálady, kedy jeden z nás už nevládze a chce to zabaliť. Vtedy ten druhý zvýši tempo a potiahne za oboch. Je veľmi motivujúce vidieť pozitívnu spätnú väzbu, keď návštevníci odchádzajú spokojní, plní zážitkov, nových vedomostí a s novým pohľadom na včely. Deti to vedia dať veľmi krásne najavo, preto mám najradšej prácu s deťmi, toto vie dobiť „baterky“. Samozrejme potešia aj rôzne ocenenia, ktoré sme za tie roky získali, alebo uznanie od ľudí, ktorých niekedy stretávame náhodne a poznajú náš projekt.

10. Globálnym problémom je znečistenie životného prostredia. Všetci o tom vieme, ale len málo ľudí si naozaj uvedomuje dopad na naše životy. Svojej dcére často čítam krásnu detskú knižku Včelár Jožko, ktorá na začiatku ukazuje aký je svet bez včiel. Tak aký by bol náš svet bez včiel? A čo môžeme urobiť, aby sa tak nestalo?

Nemyslím si, že by teraz každý mal začať chovať včely. Niektoré časti krajiny sú už „prevčelnené“ a krajina tak neposkytuje dostatok zdrojov potravy pre prirodzené opeľovače. Tiež nezodpovedným chovom včiel sa rozmáhajú choroby, ktoré postihujú aj iný užitočný hmyz. Bolo by však určite veľmi prínosné, keby každý, kto má tú možnosť, si záhradu, ale hoci aj balkón upravil tak, aby užitočnému hmyzu poskytla potravu, či priestor pre hniezdenie.

11. Čo by si poradila ženám, ktoré sa rozhodujú začať pracovať na projekte, alebo v odvetví, ktoré nie je práve typické pre ženy alebo sa jednoducho iba boja ísť za svojim snom?

Vytrvať a nenechať sa odradiť! Minule som tak sama pre seba rozmýšľala, čo by som robila ináč, keby som bola čerstvá matka, no s dnešnými skúsenosťami a myslím, že by sa to dalo aplikovať aj na podnikanie.

Tieto rady som dala samej sebe:

– neporovnávať sa (toto matky robia často, ale každá máme iný príbeh, možnosti a možno aj cieľ), hoci v podnikaní je určite dobré si spraviť prieskum trhu a sledovať konkurenciu

– nedávať si nereálne ciele (snívať vo veľkom však nie je zakázané)

– požiadať o pomoc (myslím si, že sieťovanie a dobrá spolupráca nikdy nemôže byť zlá)

Viac info o včielkach, projekte a kurzoch nájdete na stránke: Včelí kRaj

Soňa nepochybne robí tento svet lepším a za to jej všetci ďakujeme, aj za tento rozhovor :).

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: Katta Tubio; Súkromný archív Včelí kRaj

The post Rozhovor so Soňou Keresztesovou (Včelí kRaj) appeared first on Ženy podnikajte!.

Kríza postihne v podnikaní väčšinu podnikateľov. Právna úprava na Slovensku predstavuje striktnejšie pravidlá, ktoré v prípade podnikateľov pomyselne aplikujú motto „podnikateľ s tým mohol rátať“. To v praxi znamená, že sa podnikatelia považujú za „profesionálov“, ktorí by mali pri prevádzkovaní svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti predvídať, a najmä byť oboznámení so všetkými platnými právnymi predpismi. Znamená to, že ako podnikateľka nie len musíte dbať na samotný chod podnikania, mali by ste si byť vedomá aj všetkých zákonných povinností, ktoré sa vás týkajú.

Zákonné povinnosti sa viažu aj na nemilú situáciu krachu. Obdobie, kedy výdavky prevyšujú príjmy, zakladá povinnosť osobám konajúcim v mene spoločnosti zakročiť. Do úvahy prichádza možnosť konkurzu, reštrukturalizácie alebo oddlženia. Okrem spomenutých inštitútov mnoho podnikateľov volí aj možnosť úplne skončiť s podnikaním. Ak ste spoločníčkou v obchodnej spoločnosti, máte možnosť svoj obchodný podiel predať, na druhú stranu, ak ste živnostníčkou, zákon umožňuje okrem ukončenia živnosti aj jej prerušenie. V dnešnom článku sa však pokúsime zamerať na úplne opačnú možnosť a to – v podnikaní zotrvať, krízu prekonať, prípadne z nej aj vyťažiť.

Vybrali sme preto tri zaujímavé ženy, podnikateľky, z rôznych oblastí, ktoré nám odpovedali na naše otázky. Zuzanu Sabolovú mnohé z vás poznajú z televíznych obrazoviek a všetkým sa s ňou spája milý úsmev, chutné jedlo a premyslené recepty. Alena Varga Schulczová je umelecká maskérka s vlastným ateliérom, v ktorom poskytuje jednak služby vizážistky, ale aj kurzy sebalíčenia. Treťou podnikateľkou, ktorá sa s nami podelila o skúsenosti s prekonaním krízy v podnikaní, je energická Janka Slezáková, ktorá sa venuje jumpingu a „skrášľovaniu postavy“ v rodinnom štúdiu. Načerpajte od nich inšpiráciu.

1) Stretli ste sa počas svojho podnikania s prekážkou, kedy ste zvažovali svoje ďalšie pôsobenie? Ak áno, ako ste sa so situáciou vysporiadali, resp. čo ste podnikli?

Z.S.: Všetko, čo sa javilo v istých momentoch počas môjho podnikania ako kritické, alebo prekážka som poväčšine zvládla svojim odhodlaním. Ako prekážku vnímam finančnú krízu, ktorá začala v roku 2008. Musela som zefektívniť chod podniku, pochopiteľne obmedziť v prvom rade môj životný štandard a neustále hľadať nástroje na to, aby som svojim zákazníkom dokázala priniesť nové, atraktívne a zaujímavé aktivity.

Zuzana Sabolová

A.V.S.: Počas svojej 25-ročnej kariéry som sa našťastie v takejto situácii nikdy neocitla. Iba som do svojho portfólia pridala školenia. Bol to prirodzený vývin, keď som si postavila vlastný ateliér. Školenia sebalíčenia a vizážistické kurzy si tento nový priestor doslova vypýtal. Samozrejme aj moje klientky a vizážistky, ktoré sa chceli odo mňa naučiť profesionálne líčiť 🙂

J.S.: Pred materskou som fungovala ako inštruktorka Jumpingu. Ani narodenie syna sa nestalo prekážkou robiť to, v čom som sa našla a čo ma drží nielen vo fyzickej ale aj duševnej pohode. Aj počas materskej som svoj čas potrebovala venovať športu, tak som cvičila s mamičkami a detičkami. Po materskej som sa znova vrátila k skupinovým. Otvorili sme si malé “rodinné” štúdio. Za úspechom fungujúcej práce nie som sama, je tu aj manžel a verní klienti. Keď ťa to baví a máš podporu, funguje to takmer samé. Vidím to aj v tomto období, klienti nás podporili a cvičia s nami ONLINE. Po uvoľnení niektorých opatrení sme s nimi začali cvičiť aj vonku.

2) Postihla Vaše podnikanie pandémia COVID-19 vo veľkej miere?

Z.S.: Áno, pandémia okolo koronavírusu bola a je pre nás stále veľký problém. My sa primárne venujeme catteringom na eventoch a externých akciách, ktoré dostali úplný STOP v súvislosti s vírusom. Ale ako optimisti dúfame, že aspoň vianočné večierky a firemné party sa už budú môcť organizovať. Bežné denné fungovanie prevádzky s obedovým menu je môj tzv. DRUHÝ KÔN V STAJNI. Stále čakáme na lepšie správy týkajúce sa situácie s vírusom a hlavne sa tešíme na bežný chod prevádzky.

A.V.S.: Našťastie nie, všetky pracovné povinnosti sa mi presunuli do nových termínov.

J.S.: Ako mnohí iní, ani my sme na pandémiu neboli pripravení. Keďže sa s manželom podnikáme v tzv. “komerčnom” športovaní, boli naše aktivity taktiež už na začiatku pozastavené. Viedli sme skupinové cvičenia vo fitness centre a len pred 5 mesiacmi sme investovali aj do otvorenia malého pohybového štúdia zameraného na regeneráciu a rekondíciu. Aj my sme dostali od Úradu verejného zdravotníctva nariadenie prevádzku zo dňa na deň zatvoriť. Práca, ktorú robím ma naučila, že psychická kondícia je rovnako dôležitá ako tá fyzická. Pre mnohých je cvičenie terapiou a to je podľa mňa dôležité aj teraz, v tomto období. Poskytli sme na prenájom trampolíny, mnohí nás v tomto období podporili, podporili náš ONLINE program a cvičia s nami aj doma. Máme mnohé pozitívne za čo sme vďační.

3) Využili ste počas korona krízy niektoré zo štátom poskytovaných finančných príspevkov? Bolo podľa Vás náročné, komplikované ich získať?

Z.S.: Áno. Využila som možnosť pomoci od štátu. Klesli nám markantne tržby. Tým, že moja firma má zamestnancov som sa dostala do kategórie firiem, ktoré mali možnosť využiť štátnu pomoc. Urobila som tak aj ja. Komplikované bolo pre mňa pochopiť nedôsledné inštrukcie, ako žiadosť vypísať. Mala som trochu zmätok, potreboval som to konzultovať s fundovanejšími osobami, aby som žiadosť poslala vyplnenú správne.

Alena Schulczová

A.V.S.: Nie, chvalabohu to nebolo pre mňa potrebné.

J.S.: Pomoc od štátu bola podľa mňa zo začiatku veľmi neistá, nevedeli sme čo nás čaká. Máme šťastie na ľudí okolo seba. Prenajímateľ mal pre vzniknutú situáciu pochopenie a navrhol nám zníženie nájmu. Bola to pre nás veľká pomoc. Boli sme po vyhlásení vzniknutej situácie relatívne pohotoví a za pomoci šikovnej ekonómky sme dostatočne včas zareagovali, využili sme možnosť a požiadali sme o priamu štátnu pomoc. Príspevok sme dostali, aj keď nepokryl všetky výdavky. Museli sme si pomôcť a siahnuť do ušetrených rezerv.

4) Boli podľa Vás štátom prijaté opatrenia dostatočné? Aké opatrenie Vám chýbalo, prípadne aké ďalšie by ste navrhovali?

Z.S.: Osobne si myslím, že štátom prijaté opatrenia boli v úvode korona karantény u nás na Slovensku veľmi prezieravo vizionárske a dostatočné. Postupne v nás všetkých strach z nepoznaného trochu vyprchal. Veci sa dávajú do normálu a asi je najvyšší čas.

A.V.S.: Štát sa snažil a snaží, mne nechýbalo nič a dúfam, že ani nebude.

J.S.: Úplne všetkým ľuďom sa vyhovieť nedá, určite by som si vedela predstaviť nejaké zmeny, ktoré by viac vyhovovali práve nám. Podľa mňa by mohli spustiť, čo spustiť môžu – aj keď za prísnych, no udržateľných hygienických podmienok. Viem si predstaviť, žeby sme sa vedeli situácii prispôsobiť a poskytovať služby plnohodnotne a bezpečne.

5) Máte nejakú radu pre podnikateľky, ktoré postihla prekážka v ich podnikaní?

Z.S.: Nemám asi žiadnu radu nad zlato … z vlastnej skúsenosti viem ostatné odvážne ženy podporiť asi jediným – NETREBA SA VZDÁVAŤ, TREBA MAŤ V SEBE NEUSTÁLE ODHODLANIE A ZÁROVEŃ POKORU. VEDIEŤ SA USKROMNIŤ v istých momentoch. Vedieť si „zmenežovať“ a oddeliť pracovný svet od súkromia. A nebáť sa oceniť blízkych a spoľahlivých kolegov za hodnotu, ktorú firme odovzdávajú.

Janka Slezáková

A.V.S.: Moja rada znie, nezúfajte a skúste využiť zdanlivú nevýhodu či stratu vo svoj prospech. Ja som napríklad začala písať pre deti. Vždy som chcela písať, len som nenašla odvahu a čas. Keďže teraz bolo času naozaj veľa a inšpirácia bola silná, splnila som si svoj sen. Takže neprestaňte snívať, buďte kreatívne a odvážne. Častokrát veci a situácie, ktoré pôsobia zle, sú našou cestou a hybným motorom k niečomu inému, čo dáva možno väčší zmysel.

J.S.: Ženy, ktoré sa rozhodli podnikať, nedokážu byť nečinné. Veď sa odvážne rozhodli, že dajú svojim víziám a plánom zelenú, tak ich môže zastaviť len málo čo. Pevne verím, že sa mnohé z nich tiež vynašli a tento čas využili na niečo nové, alebo staré zabudnuté a oživili to. Ak máte možnosť aspoň na chvíľu zmeniť spôsob práce, tak to vyskúšajte. Možno vás prekvapí a bude vám vyhovovať viac, ako ten predtým…

Zuzane, Alene a Janke ďakujeme za inšpiratívne odpovede a želáme im veľa úspechov v pracovnom aj osobnom živote. Ste pre nás inšpiráciou! Ženy podnikajte!

Text: Magdaléna Karvaiová, Alexandra Letko

Fotografie: osobné archívy Zuzany Sabolovej, Aleny Varga Schulczovej a Janky Slezákovej.

The post Príbehy podnikateliek – Ako som prekonala krízu appeared first on Ženy podnikajte!.